22. marec 2020 – Ako už Stenly napísal v denníku Orechovej škrupinky, chcelo to čosi, kde by sa dalo skryť pred slnkom a malo to motor, aby sme nemuseli veslovať. Necelé dva roky po jadranskej odysee na 3 a pol metrovej pramici som sa stal šťastným majiteľom ozajstnej plachetnice.

Nasledujúce dva roky, 2002 – 2003 opisujem v kapitole “JANATA” v mojej knihe “Oboplával som svet”, ktorú tu teraz pridávam. Určite si tým zjednoduším prácu, ale aj tak by som to dnes lepšie nenapísal:

      Mala šesť a pol metra, rolovaciu kosatku a hlavnú plachtu, hliníkový sťažeň, kajutu s malým oddeleným záchodom, liehový varič, malú nádrž pitnej vody a závesný motor Tohatsu so silou desať konských síl. Bola postavená vo firme Avar Yacht pri Brne na jar v roku 2002. Volala sa po mojich dcérach Jane a Natálii – JANATA. A otvorila mi dvere do nového sveta. Základný tábor som rozbil v marine Dalmácia, v Sukošane, neďaleko chorvátskeho Zadaru, kam viedla takmer hotová diaľnica z Viedne.

      Svoje prvé námorné mapy chorvátskeho pobrežia  som považoval za klenot. Nad nimi a sprievodcom 777 zátok a prístavov som vedel tráviť celé hodiny, plánoval som trasy do vzdialených miest ako Vis a Dubrovník, ktoré sa mi zdali také vzdialené ako Mesiac.

      V sezóne trvajúcej od marca do novembra sa predĺžené víkendy v priemere dvakrát do mesiaca stali samozrejmosťou. Spoznal som Kornati, prvé pristátia v marínach, okolité ostrovy pri Zadare. Keď som v novembri 2002 vytiahol Janatu z vody, so spodkom zarasteným mušľami, mal som už naplávaných slušných tisíc námorných míľ.

      Čas zasvätený jachtingu mimo sezóny som neobmedzil, práve naopak. Aj keď som mal chorvátske papiere na vedenie plavidla, ktoré som si urobil rok predtým, zložil som skúšky a dostal slovenské doklady na vedenie malého plavidla, oblasť plavby C, 12 míľ od brehu v MAXO Yachtingu Fera Lindnera, s ktorým sme sa medzičasom spriatelili.

      V marci 2003 som prvýkrát navštívil výstavu lodí pri Viedni. Zo spadnutou sánkou som chodil po halách ako Alenka v ríši snov. A sníval som. Kúpil som si jednoduchý, plastový sextant a svoju prvú knihu o jachtingu Astronavigácia od Bobbyho Schenka, nemeckej jachtárskej legendy. Nemčina mi bola vždy blízka. Kniha, skôr by som povedal učebnica, ma uchvátila. Všetko bolo napísané zrozumiteľne a doložené príkladmi, aj s priloženými časťami tabuliek z nautického almanachu. A ja som študoval, počítal, kreslil línie. Meranie na prvej plavbe vyšlo katastrofálne, zistil som, že sa nachádzam v strede Srbska. Postupne sa to zlepšovalo a nameraná poloha sa líšila od polohy GPS v priemere desať míľ. Vedomie, že zmeraním uhlov slnka nad horizontom dokážem kdekoľvek na zemi určiť, kde sa nachádzam, bolo neopísateľne vzrušujúce. Ono to ale nebolo také jednoduché. Vypracoval som si tabuľku postupu, či už pri stanovení polohy cez kulmináciu slnka, alebo dvoma meraniami slnka, či iného telesa. Tá mi pomáha doteraz, aj s odstupom času, vrátiť sa rýchlo k tejto téme.

      Tak som začal sezónu 2003. Znova sa prebudila moja slabosť a túžba doplávať čo najďalej. Nasledovali plavby na sever, na Istriu, dole do Rogoznice. Prvá noc na mori na seba nenechala dlho čakať a so Stenlym Zelenským sme vyrazili na Vis.

Tma, hviezdy, navigačné svetlá trajektu plávajúceho neďaleko nás, západ a východ slnka a ranná búrka dali plavbe novú dimenziu. Ďalší víkend a opäť plavba na Vis. A ešte dva razy aj s mojím bratom Jánom. Plavba s mojou manželkou Violkou na Hvar a nonstop do Dubrovníka. Búrka, ktorá ma zastihla nepripraveného, keď náraz vetra položil sťažeň plne oplachtenej  lode na hladinu.

      Záver sezóny bol nevyhnutný. Kto iný sa dá nahovoriť na bláznovstvo, ak nie Stenly? V októbri 2003 sme počas siedmich dní preplávali zo Sukošanu do Dubrovníka, cez Jadranské more na juh do talianskeho Brindisi, na sever do Bari, krížom cez Jadran do Chorvátska na Lastovo a domov, do Sukošanu.

      Prvýkrát som nedovidel breh. Vietor dvadsať uzlov v chrbte a tridsať hodín plavby do Brindisi. Veľké nákladné lode počas dňa a v noci. Navigácia s GPS a papierovými mapami, keď sme sa v noci orientovali podľa rôzne blikajúcich majákov. Elektronické mapy sme nemali. Fantázia. To už bolo niečo!

V nasledujúcich vstupoch opíšem opäť túto úžasnú, sedem dňovú plavbu