Radosť, akú sme mali po uviazaní sa v marine Horta na ostrove Faial v Azorskom súostroví bola nemerateľná. Dokázali sme to. Prešli sme dve tretiny obávaného Severného atlantiku. Ešte v deň príchodu, po prihlásení sa do krajiny, sme vyrazili na nákupy do Supermarketu, aby sme si za odmenu navarili dobroty. Pri vchode do obchodu kukám na vyložené bicykle a po krátkom váhaní si vyberám klasický “kuchyňák”. Má to prehadzovače vpredu aj vzadu, stojí sedemdesiat euro. No nekúp to. Na ďalší deň, hneď ráno po prebudení sa, vyrážam na okružnú jazdu okolo ostrova. Šťastie, že som si vzal so sebou náradie, lebo po ceste som toho musel dosť doťahovať a nastavovať. Ale trip nádherný. Do kopca a z kopca to bolo cez osemsto výškových metrov na päťdesiatich piatich kilometroch. Bicykel mi potom vydržal až do Gibraltaru, kde som ho pred plavbou do Chorvátska odložil pred recepciou mariny.

Na poslednej fotke je neďaleký ostrov Piko so svojím vulkánom “Ponta del Pico”, ktorý je súčasne aj najvyšším vrchom Portugalska. Tu som opäť trochu gúglil:

Ostrov Pico má prezývku “Ilha Preta”, Čierny ostrov pre jeho čiernu vulkanickú pôdu. Táto je veľmi prajná miestnemu vinárstvu, ktoré je dokonca na zozname UNESCO.

Mimo záznam: kúpil som dve sedmičky vína pre svojho brata. Cena jedno Euro za fľašu sa mi zdala mimoriadne dobrá, aj keď v obchode boli aj o dosť drahšie kusy. Samozrejme, mal som pochybnosti o kvalite. No ale čo… Ja nepijem a víno bolo pre brata. Jano sa mi neskôr priznal, že víno bolo tak dobré, že si ho odkladal v chladničke a pil denne iba pohár, kým nezistil, že mu zásoby náhle vyprázdnil jeho syn.

Späť k téme. Alan nemohol na veľkú škodu pokračovať s nami do Gibraltáru a odletel domov. S Palom sme ale neostali sami. Prišla nás pozrieť Violka s našou kamarátkou Ivetkou.

Za štyri dni čo sme boli spolu sme pochodili v prenajatom aute pochodlili čo sa dalo. Na ostrove je vulkán “Capelinhos”, ktorého posledná erupcia v roku 1957-58 vytvorila nový ostrovček. Bolo to dosť dramatické. 27. septembra 1957 sa pri erupcii nový ostrovček vytvoril a v tom istom roku, 12. novembra sa spojil s hlavným ostrovom. Vulkán vyčíňal v okolí dva a pol kilometra a hrozil aj zánik majákového domu, ktorý museli evakuovať keď erupcia vystreľovala lávové kamene až do výšky tisíc metrov. Spolu s majákom evakuovali aj dve tisíc ľudí z tristo domov, ktoré boli úplne zničené. Mnohí z evakuovaných sa rozhodli pre emigráciu do USA. Na základe zvláštneho zákona, ktorý týmto bezdomovcom umožnil vycestovať do únie za oceánom, kde dostali zelenú kartu. Dnes starý maják, ktorý predsa len prežil prírodný úkaz slúži ako múzeum.

V roku 1918, keď bol jachting v plienkach jachtárskeho neolitu, založil miestny obyvateľ pohostinstvo s názvom Peter Bar. Čas plynul, jachting prešiel dobou ľadovou, kamennou a železnou a “Peter Bar” troma generáciami. Dnes riadi “Peter Cafe Sport” vnuk zakladateľa. Miesto kde sa dá najesť z výberu vynikajúcich hranolkov, všeličoho vyprážaného, nejakej tej miestnej špeciality a lepeňákových hamburgerov je v čase jachtárskej sezóny plný. Tá je v mesiaci máj, kedy prichádzajú plachetnice z Karibiku a potom celé leto.

My sme tam boli práve v čas. Najmä poobede a večer je miestnosť narvaná do prasknutia a doslova v desiatkach možno vidieť šťastné tváre s opitým úsmevom. Šťastie z preplávania Atlantického oceánu je bezbrehé, priamo úmerná požitiu množstva všakovakého opojného nápoja. A právom. Plavba z Karibiku na Azory dokáže byť dosť tvrdá, ako som sám zistil o dva roky. Samozrejme, nevynechali sme príležitosť navštíviť toto historické miesto a medzi ostatné artefakty, síce nie z doby ľadovej, kamennej, či železnej, ale doby súčasnej, sme pridali ten svoj.

V deň príchodu, po uviazaní sa v marine Horta mi padlo do očí nespočítateľné množstvo kresieb na móle, múroch a všade naokolo.

Sú to maľby jachtárov, ktorí na Azorský ostrov Faial priplávali a uplatnili neuveriteľnú kreativitu, aby namaľovali pečať svojich zážitkov z tejto neľahkej plavby. Našim zvedavým pohľadom neunikla ani kresba v češtine.

Ja nie som žiaden umelec. Sudičky mi nenadelili jemnú ruku pre štetec, ani fantáziu, nejakú tú umeleckú predstavovisť, či tvorivosť. Ale Pali Prepiak sa pustil do práce. Sadol si za môj počítač, urobil návrh, vytlačil to a urobil si šablónu. V neďalekom obchode, ktorý žije z tejto jachtárskej tradície, sme nakúpili farby a štetec a Pali začal tvoriť.

Vďaka Palimu sme aj my zanechali na Horte svoju pečať. Keď som naposledy, v roku 2015 bol na Horte, maľba po piatich rokoch stále žila a čo som počul, v lete 2019 bola stále na svete.

Dievčatá sa po štyroch dňoch strávených s nami porúčali a po týždni pohody na ostrove Faial sme sa odviazali a vyrazili na východ.

Vo dvojici s Palom nám to do Stredozemného mora trvalo deväť dní. Prvých sedem fúkal severný vietor s jemnou západnou odchýkou, okolo dvadsať uzlov. Loď nádherne napredovala denne sme preplávalo okolo sto tridsať míľ. Paráda!

Slnko nám vychádzalo pred nosom a

Zapadalo za riťou.

Po siedmych dňoch sme sa priblížili k brehom Portugalska, k mysu “Capo di Sao Vincente” (šipka na mape)

Na tomto mieste čaká jachtára mimoriadna navigačná výzva. Na elektronickej mape to sprvu vyzerá nevinne, nič mimoriadne.

Keď si ale mapu priblížime, uvidíme to, čo je aj na detaili námorných papierových mapách.

Vidím päť pruhov systému separovanej plavby. Sú rozdelené podľa kurzu a nákladu. Náklad lode je nebezpečný a nie nebezpečný. Pod nebezpečným nákladom sa rozumejú ropné tankery a carga na prepravu skvapalneného plynu. Každá loď musí striktne plávať v dráhe pre ňu určenú.

Má to svoj dobrý dobrý dôvod. funguje to presne ako pri cestnej premávke. Kontajnerové lode a tankery plávajú dvadsiatimi piatimi uzlami plne naložené a nie sú schopné žiadneho okamžitého úhybného manévru. Preto sa musia držať v predpísaných dráhach. Ich frekvencia je každých päť minút v obidvoch smeroch. Pásmo separovanej plavby je široké dvadsať päť míľ, čaká nás teda niekoľko hodín v strehu, kým to preplávame. Medzi pevninou a systémom separovanej plavby je pätnásť míľ, tam sa musíme dostať. Je to pásmo pobrežnej plavby, tam už budeme mimo ohrozenia, ak nepočítam rybárske lode, trajekty a všetko možné, čo sa len dokáže držať nad vodou.

Ako sa blížime k potencionálne nebezpečnému miestu, vidíme prvé plávajúce kolosy.

Vietor máme severozápad, dvadsať päť uzlov, celkom slušne frčíme. Ako inak, stmieva sa a tento maratón úhybných manévrov absolvujeme v noci. Na GPS navigácii vidíme presne našu polohu a vieme kedy vchádzame do prvej separovanej dráhy. V tme vidíme zhluk svetiel na horizonte zo všetkých tých plavidiel pred nami. Dáva to pocit riadneho chaosu.

Na radare lode predstavujú bodky a tak si polohu najbližšej z ich nanesiem do mapy. Správne, je to najjužnejšia dráha a ďalekohľadom identifikujem červené navigačné svetlo, ktoré potvrdzuje, že loď k mojej pozícii pláva zľava doprava, teda ma juh. Ked nám prefrčí pred nosom, vchádzam do prvého pruhu. Ten má šírku tri míle, jeho preplávanie trvá cez polhodinu. Medzi dvoma pruhmi sa potom cítim v bezpečí. Rovnakým spôsobom prejdeme ostatné pruhy, v pohode, v kľude.

Problém sme si rozbili na drobné, zvládli sme to na jednotku a sme so sebou veľmi spokojní. Ešte deň, noc a deviate ráno vchádzame do Gibraltárskej úžiny. Míňame Tarifu, dávajúc pozor na trajekty do Tangeru v Afrike.

Ani sme nemuseli predošlý deň spomaľovať, aby sme trafili východný prílivový prúd. Trafili sme takmer presne. S vetrom dvadsať uzlov v chrbte a s prúdom tri uzle sme doslova vleteli do Gibraltarskej úžiny. To už vidíme Gibraltarsku skalu a zanedlho sme v Stredozemnom mori!

Ešte pätnásť míľ vo víťaznej nálade…

a uväzujeme sa v španielskej marine Sotogrande.

Po pristáti na Svätej Lucii v Karibiku dal Stenly celej posádke tričká. rovnaký nápis, každé v inej farbe. Mne sa ušlo hnedé a pre slávnostnú fotku som si ho teraz obliekol. Pripájam aj detail.

Dopriali sme si poriadnu večeru

a o dva dni sme z Malagy leteli domov. Loď ostala v Sotogrande dva mesiace a koncom augusta 2010 som ju s Jožkom Varšányim a Gabom Szárkom preplavil do chorvátskeho Sukošanu. Celá plavba v Atlantiku 2009 – 2010 vyzerala takto:

Dokázali sme to! Preplávali sme Atlantický okruh. Poslednú etapu z Gibraltáru do Jadranského mora sme preplávali v septembri toho istého roku. Z Chorvátska do Chorvátska to bolo 12500 míľ.

Jeseň 2010 som strávil dohliadaním stavby Civetta II, predajom Civetty a prípravou na akciu, ktorú sme dohodli s Olegom a Stenlym v Marigot Bay na Svätej Lucii v januári. Chystali sme sa do Californie, opäť na El Capitan.