Koncom augusta uplynul rok, čo som sa vrátil z Atlantického tripu, kedy sme naplávali cez 13.000 míľ.

Plný dojmov stojac na vlakovej stanici v Plymouthe, v hoteli v Londýne a na letisku v Heatrowe a vo Viedni som si užíval čas, kedy som vystúpil z lode až po návrat domov. Neponáhľal som sa. Bol som v akomsi vákuu, medzi plavbou a normálnym životom na Slovensku. Myšlienkami som bol stále na lodi, ale telo na súši smerovalo do stredu Európy.

Nemyslel som vtedy iba na nedávnu minulosť. Robil som si plány. Okrem krátkych výletov, takých predĺžených víkendov som sa mienil venovať práci, užívať si rodinu a priateľov. Vedel som, že loď potrebuje väčšiu údržbu ako zvyčajne, mienil som na tom robiť priebežne až do jari 2020. No a v lete som chcel plávať v Škótsku. Nevyšlo.

Corona vírus to všetko zmenil. Plavby sa nekonali a všetci vieme ako sa veci zmenili. Na Civette sa síce veci posunuli dopredu vďaka skvelým miestnym ľuďom, ale o tom inokedy. Doma sa nenudím. Práca mi zaberie veľa času, rodina, tréning, písanie a kopa vecí okolo. Vlastne… po tom vyše jednom roku mi jachting ani tak veľmi nechýba. Nie do tej miery, že by som cítil potrebu si na Jadrane, alebo niekde v Grécku prenajať loď. Radšej si počkám na tú svoju. A plány veru mám. Ale teraz, akoby som bol preradený na iný level, ten suchozemský, ako by povedal Pepo Kadlčík z Českých Budejovic.

Lubo Šoltís, priateľ, ktorý na Civette plával v Pacifiku, Indickom oceáne, Karibiku a v Stredozemnom mori navrhol túru, tentokrát bicyklovú. Začať v Mengusovciach, na úpätí Vysokých Tatier, popri Čiernom Váhu, po severnej strane Nízkych Tatier až do Liptovskej Osady a cez Malú Fatru do Čremošného pri Turčianskych Tepliciach. Viac mi nebolo treba. Keďže som mal len crosový bicykel, kúpil som si horský, super výbava, karbón. Ešte taštičky, veci na defekt, stiahnutie digitálnych máp a nákup papierových a bol som “pronto”.

Červené šipky sú štart a cieľ, modré sú miesta nášho prenocovania.

Z Mengusoviec sme vyrazili v piatok, 18. septembra. Počasie prialo, ráno dosť chladno, ale cez deň slniečko krásne hrialo. Modré nebo, bezvetrie a nádherná príroda.

Keď robím dlhšiu túru, kúskujem si ju na časti. V prestávkach sa odmeňujem sladkosťou a nealko pivom. Potom nemám v hlave vysoké číslo dennej etapy, ale iba počet kilometrov ku oddychu. Takto to bolo aj po tom, čo sme prešli roklinou, ktorou preteká Čierny Váh. V Kráľovej Lehote sme si dali obed a pokračovali popri rieke Váh po cyklistickej magistrále.

Vychutnali sme si pohľad na Oravskú priehradu, nafotili sme si zrubovú výstavbu v Demänovskej doline a po šesťdesiatich kilometroch sme deň ukončili v Pavčinej Lehote.

Prešli sme 60 kilometrov, vystúpali 936 výškových metrov. Prespali sme na priváte, dobre sa najedli a s dobrým pocitom zaľahli spať.

Čakal som, že v sobotu ráno budem slušne dolámaný, ale pohoda. Žiadna svalovica, či stuhnutosť. Dali sme raňajky a vyrazili sme. Plán bol Liptovská Usada, 40 kilometrov od nás, približne tisíc výškových metrov.

Deň nebol zadarmo, ale stál za to. Počasie ako predošlý deň a aj keď ku koncu bolo strmé stúpanie, mal som radosť z pohybu. Lubo ma vždy do kopca predbehol. No, ale na elektro biku sa mu išlo ľahko. Cez deň baterku vymlátil, v noci dobil. Z kopca to šlo lepšie mne, vedel som telo viac prispôsobiť terénu.

V Liptovskej osade sme sa ubytovali v jednom z novo postavených domov pre turistov. V neďalekej reštaurácii nám urobili vynikajúce koleno a potom sme už len odpočívali a spali do rána.

Prešli sme takmer štyridsať kilometrov a vystúpali cez deväťsto metrov

No a v nedeľu nám prevýšenie a terén dali naozaj zabrať. Nastúpali sme tisíc päťsto výškových metrov na prešli cez päťdesiat kilometrov.

Teda vlastne iba ja. Pod vrcholom Krížna (1570 m nad morom) bola cesta tak strmá, že som to musel tlačiť dobré dve hodiny. Pri Lubovom ťažkom elektro biku tlačiť ho bolo priveľa a Lubo to po pár desiatkách metrov vzdal a otočil sa späť do Liptovskej Osady. Ja som si celý čas užíval radosť z námahy a potom zo zostupu. A tú nádheru okolo mňa.

Lubo náš trip perfektne logisticky zabezpečil. Do Mengusoviec po auto s našimi vecami prišiel jeho priateľ so synom a odviezli ho do Pavčinej Lehoty. Nakoľko boli z Liptovského Jána, nemali problém rovnakú logistiku urobiť aj na druhý deň a doručiť auto do Liptovskej Osady.

Posledný deň sa logistika nemusela uskutočniť. Lubo sa otočil a o auto sa postaral sám. Keď som prišiel do Čremošného, už na mňa čakal a za chvíľu sme už boli na ceste domov.

Všimol som si na sebe zmenu. Kým v minulosti som pri podobných akciách príliš nevnímal okolie a sústredil som sa na výkon a logistiku, teraz to bolo inak. Vlastne, nielen teraz, všímam si to na sebe, odkedy som sa vrátil z Grónska.

Nielen na tomto tripe, ale aj doma, na hrádzi, dokážem zastaviť a vychutnávať si okolie. Krásny výhľad, pohľad, západ, či východ slnka. Niekedy sa doslova kochám. Asi ma to naučil jachting. Tie nádherné západy slnka, alebo loď v zátoke na kotve, kde nie je nikto iný, akurát okolo mňa pri fotení kráča husia rodinka. A ja mám pocit, že vtedy, v tom okamihu, do toho miesta patrím. Tie isté pocity som mal teraz, na tomto bicyklovom tripe. V tom momente mi vlastne jachting ani nechýba. On samozrejme chýba. Ale viem, že moja loď na mňa čaká a že moja chvíľa s ňou nastane. Treba byť iba trpezlivý.

Možno ma zmenil jachting a možno aj starnem. A asi oboje. Nech je ako chce, ak je toto starnutie ja sa teším.