21. apríla pred jedenástou hodinou na kotvišti v Charlestone prílivový prúd vrcholil a nastal jav zvaný „Slack Water“, takzvaná mŕtva voda. Je to stav, kedy prílivový prúd prestane prúdiť a odlivový prúd ešte nezačal. Na pár minút sme ako na jazere. Ideálny stav na dvíhanie kotvy. Mal som trochu obavy, ako sa proces udeje. Keď sme pred troma dňami prekotvovali, kotva išla hore veľmi ťažko. Keď sa nakoniec ukázala,  visela na nej niekým stratená kotevná reťaz. Vtedy sa mi ju s veľkou námahou podarilo z kotvy zhodiť. Podobné prekvapenie sa našťastie tento krát nekonalo. Aj keď kotva bola poriadne zarytá, veď niet divu po tom, čím si musela prejsť, a museli sme si pomôcť aj ťahom lode, po štvrťhodinke sme ju dostali z päť metrovej hĺbky na palubu.

Po chvíli sme s pomocou rastúceho odlivového prúdu prechádzali päť míľový úsek z Charlestoského prístavu na voľné more.

Okolo nás krúžia pelikány, hľadajúc vo vode potravu

Po tom, čo som kukol predpoveď, rozhodli sme sa, že na tejto etape nebudeme nikde kotviť, ale poplávame štyristoštyridsať míľ priamo do Norfolku.

Zelená línia je čo sme preplávali, modrou sa teraz plavíme, červená línia je budúcnosť. Jesť máme čo, stravu nám obohatia Timove banány, ktoré medzičasom dozreli a chutia výborne.

Plavba popri Atlantickom pobreží USA je asi taká členitá, ako nábrežie Dunaja od mosta SNP po prístavný most a okrem západov slnka nie je veľmi čo fotiť.

Pod hladinou to ale vyzerá inak. Podľa správnosti by sme nemali opustiť trojmíľovú líniu od pobrežia. Navigačne to ale nie je možné. Plytká voda nás niekde vyháňa nie tri, ale viac ako dvanásť míľ od brehu. Vlastne počas celej plavby od Miami až do Norfolku sme mali pod kýlom desať až dvadsať metrov. Technicky porušujeme nielen zákony daného amerického štátu, ale aj federálny zákon. Platí totiž, že tri míle od pobrežia sú pod jurisdikciou daného štátu a dvanásť míľ patrí pod federálny úrad ochrany hraníc. Nikto nás ale nezastavuje, nikto nad nami nelieta, hádam nás nezatknú, neobvinia, neodsúdia, neuväznia. Mali sme jubileum, teda vlastne loď. Oslavovali sme jej dožitých 60.000 míľ. Koláč sme jej nepiekli, nezjedla by ho.

Pri Cape Hatteras sme minuli veľmi nezvyčajný maják

A ráno, 24.apríla 2019 sme vplávali do Chesapeake Bay,

kde je niekoľko základní amerického vojenského loďstva. Zátoka mi je známa z kníh zo studenej vojny od Tom Clancyho, amerického spisovateľa a experta na americké vojenské loďstvo a ponorky. Veď kto by si nepamätal film „Lov na Červený október“ so Seanom Connerym a Alecom Baldwinom v hlavnej úlohe? Vlastne, knihu od Toma Clancyho „Čestný dlh“ čítam aj teraz, v taliančine.

Rišo vylepšil priezory v lodi

a plávajúc ponad tunel, ktorý sa vpravo aj vľavo od nás mení v most cez zátoku

Míňame čln pobrežnej stráže a 

bóje ohraničujúce plavebnú dráhu.

Američania majú na rozdiel od nás pri vstupe do prístavu červené bóje na pravoboku. Tá na fotke má aj zvon, ktorý pomáha pri navigácii v tme, alebo hmle. Zvon vďaka vlnám zvoní neustále. Míňa nás tanker,

vo vysielačke nás vojnová loď žiada o uvoľnenie plavebnej dráhy

A to už vchádzame do rieky Elizabeth. Pri pohľade na mapu smerom na sever je na pravej strane Norfolk a na ľavej Porthsmouth.

No a ideme si oči vyočiť.

Ďalej na juh vchádzame do Watertide Marina a uväzujeme sa.

Na mape vidno, koľko sme preplávali a koľko nás ešte na Severoamerickom kontinente čaká.

Počas plavby som si pripravil v hlave osnovu o Rišovi Outratovi, mojom spoluplavcovi od Kanárskych ostrovov až sem, v súvislosti s mojou multifunkčnosťou. O tom nabudúce.