Debatu 5. júla ráno, či ísť liezť, alebo pokúsiť sa plaviť ku Grónskemu ľadovcu, vzdialenému niekoľko hodín plavby ukončila skutočnosť, že výlet by pravdepodobne trval dva dni a my musíme ísť do Upernaviku „zbaviť“ sa Laca a „nabrať“ Juraja Koreňa a teda by predtým neostal čas na lezene. Prispela k tomu aj moja neochota zbytočne pokúšať šťastie a plaviť sa nie príliš zmapovanými vodami. Predvčerom, pri skúmaní zostupovej trasy, bližšie pri brehu hĺbka občas divoko pulzovala zo sto osemdesiat na päť metrov, raz dokonca ukázala dva metre. Dno je zjavne tiež divoké, zrejme sú pod nami rôzne skalné útvary a vežičky so strmými stenami. Slniečko vykúkajúce náhe spoza mrakov ukončilo dilemu definitívne, ide sa liezť.
O necelú hodinu sme sa už približovali k stene ostrova Kangeq.
More bolo pokojné, takmer žiaden vánok, rozhodli sme sa previesť nástup bez zbytočnej hrozby poškodenia nafukovacieho člna. Samozrejme, že manéver s loďou mal tiež svoje riziká, ale v bezvetrí, s Ralfom navigujúc vpredu som si veril. A hádam nejaká skala zhora nespadne, ale to riziko sme museli prijať aj pri nastupovaní do steny z člna.
Nešli sme priamo na kotvište, ale zastavili sme sa nabrať vodu k miestu pravdepodobného zostupu. Pre neisté hĺbky Ralf ostal s loďou radšej ďalej od brehu a ja som s nafukovákom (na mapke prerušovaná čiara) pendloval, nosiac v Bandaskách 35 litrov vody zakaždým, kým nebolo plno. Na brehu striedavo čakala Silvia a Laco, ktorí pomáhali s naberaním a nosením z neďalekej riavy. Čaj s ľadovca chutil vynikajúco.
Popri tom sme sušili laná a moje ranné pranie a pri tej príležitosti som si vyluftoval aj spacák. No… Paluba naozaj vyzerá expedične.
Potom sme sa vrátili na kotvisko, vlastne základného tábora, ako ukazuje mapka.
A práve tesne pred vytvoreným kotviskom s bójkou sa naša expedícia takmer skončila. Od prúšvihu nás delili sekundy, Peťo Kincel by povedal píš a preháňaj, ale ja nepreháňam. Manévrovanie na kotvisko, aj keď medzi útesmi považujem za úplne bezpečné. Ideme tade už šiesty krát, v elektronickej mape som označil body, kadiaľ sme prešli v bezpečnej hĺbke a máme tam aj stopu. Stačí sledovať. Nechal som za kormidlom Ralfa, v ktorého zručnosť mám plnú dôveru. Z rozmrazenej panenky som obaľoval rezne, varil ryžu a robil tatárku. Skoro ma to žrádlo stálo loď a čojaviemčoešte. Vykuknem z okna a kukám na skalu, ktorú by som takto nemal vidieť. Kým sa mi v hlave rozzvonil poplach, Ralf preraďuje na neutrál a volá ma na palubu. Pohľad pred loď mi zabezpečuje vysoký tlak a pulz. Ralf vybočil zo stopy a neoznačený útes na mape ho zmiatol. Miesto aby ho míňal na pravoboku, míňa ho zľava. Zrevem „DOZADU!!!“ a kukám ako sa dno približuje. Krv mi stojí v žilách, oči vytreštené, motor vrieska vysokými otáčkami a z výfuku sa valí biely dym. Loď spomaľuje, len veľmi pomaly, dno je už blízko a ja čakám každou sekundou kontakt. Ani si nepamätám, či som sa niečoho pevne držal.
Ufffff!!!!! Stojíme a začíname pomaly cúvať. Dno sa vzdiaľuje, ja začínam dýchať a loď pláva do bezpečia hlbšej vody. Konečne venujem pohľad Ralfovi. Je bledý ako stena, mlčí. Bez slova prídeme na kotvisko, nechávam Ralfa za kormidlom a s hákom dvíham bójku s kotviacim lanom a upevňujem k lodi. Opätovný pohľad na mlčiaceho Ralfa mi potvrdil, že si je plne vedomý, čo skoro práve napáchal, samozrejme s mojou a nikoho iného zodpovednosťou. Nič mu nevyčítam netreba. O incidente sme hovorili už iba raz, o deň neskôr. Začal Ralf a iba o tom zažartoval. Spomínam si na seba, keď som na Severozápadnej ceste pri kotvení takmer stratil kotvu aj s celou reťazou. Nikto mi nič nevyčítal, všetci vedeli, že ja viem, a že viem, že oni vedia. Takto to bolo aj teraz.
Rezne chutnali vynikajúco, ľahli sme si spať, ja sebecky dúfajúc, že chalaňom potrvá lezenie dlhšie, minimálne do rána, aby ma v noci nezobudila vysielačka, pod ktorú som si pre istotu ľahol spať. Prianie sa mi splnilo, až o pol ôsmej ráno vysielačka zachrčala. Volá Gabo, na tú diaľku a aj tak trochu cez kopec predsa len rozumiem, že sú na vrchole a o tri hodiny budú pri vode. Lezenie im trvalo 18 hodín. Gratulujem im.
No a ešte si objednali rezne, ktoré pre zmenu pripravil a pripálil Ralf. Vrátili sme sa do našej krásnej zátoky,
kde sme sa už udomácnili, zlikvidovali pevný bod a vyrazili na sever, do Upernaviku. Cesta bola bohatá na výhlľady, ľadu pribudlo a museli sme aj trochu kľučkovať. Videli sme Grónsky El Capitan.
Po šiestich hodinách plavby, 7. júla 2019, sme sa uviazali v Upernaviku, najsevernejšie miesto našej expedície, 72°47N 56°09´W.