V Karibiku sme ostali takmer celý január. Po novom roku sme sa odviazali v marine Rodney Bay a zakotvili medzi mnohými ďalšími loďami v rovnomennej zátoke.

Nad severným vstupom do zátoky čnie do výšky ostrov “Pigeon Island”, Holubí ostrov. Je na ňom opevnenie ešte z čias francúzsko – anglickej vojny o nadvládu nad ostrovmi. Delostrelecká batéria tu hravo dokázala ubrániť vstup do zátoky a na ostrov.

Lode v zátoke a plávajúce okolo sú naozaj z veľkého intervalu veľkosti, druhu, hodnoty a využitia.

My sme niekde v spodnej časti spomínaného intervalu.

  Užívali sme si biely piesok a a radostné hranie sa detí na pláži.

Občas sa pritrafilo aj čosi zábavné. Sedeli sme so Stenlym na pláži, keď k nám prikráčal miestny chlapík a vypýtal si päť karibských dolárov. Stenly mu namiesto odpovede podal cigaretu a zapálil mu. Domorodec si sadol vedľa nás a chvíľu sme mlčky sedeli. Potom nám tajomným hlasom oznámil, že on nie je obyčajný čierny muž. On je prevtelený Bob Marley. Vstal a so svojimi predratými krátkymi nohavicami, z ktorých na zadku pretŕčala sieťka, odišiel.

Inokedy k nám nakráčal miestny predavač marihuany. Začal otázkou odkiaľ sme. “Nepoznáš”, vravím. Po nástojení odpovedáme “Slovensko”. Chlapík neváha a odpovedá “To je vedľa Maďarska, však?”

Nasledovala ponuka produktu. “Vynikajúca! Európska! Tvrdá!” Stenly mu s pobavením vraví, že my chceme mäkkú. Z fleku nasleduje odpoveď: “Vynikajúca! Európska! Mäkká!”

Ešte na Svätej Lucii nás na tri dni prišiel pozrieť Oleg Fečanin, ten istý, ktorý nám cez satelitný telefón robil počas plavby rosničku. S Olegom sa poznáme cez dvadsať päť rokov. Teraz žije v USA. S manželkou tam odišiel zo Slovenska pred dvaástimi rokmi, majú dve deti.

Tie tri dni sme Oleg, Stenly a ja virtuálne plánovali akciu, ktorá sa mala udiať nabudúci rok v lete, v Yosemitoch, v Californii. (aj sa udiala, o tom bude článok)

Kotvili sme pod známymi strmými kopcami menom Pitóny (Pithons) a bláznili sa v zátoke Marigot Bay,

kde nám predavač núkal svoje banány priamo zo svojho surfu pri našej lodi. S marišou v ústach a so zlomeným veslom v ruke bol vo výbornej, zhovorčivej nálade. Nedalo sa nekúpiť.

      Zátoka Marigot je asi desať míľ južne od Rodeny Bay južne od Rodney Bay na ostrove Svätá Lucia.

Zdanlivo celistvé pobrežie sa tu otvára do hlbokej pitoresknej zátoky Je to nádherný kúsok Karibiku, s bielou plážou, azúrovo modrou vodou a palmami. V zátoke, keď sa zdá, že ďalej to už nejde, je úzke hrdlo s vchodom do malej lagúny. Práve tu, v roku 1778 anglický admirál Samuel Barrington schoval svoje lode  pred francúzskymi vojnovými loďami,  hľadajúcimi vhodné miesto na kotvenie a inváziu na ostrov. Angličania zamaskovali svoje lode palmovými stromami, ktoré zavesili na sťažne. Nič netušiacim Francúzom, ktorí sa snažili zakotviť vo vonkajšej časti zátoky, dobre zamaskovaní Angličania rozstrieľali ich lode. Obrana pre obmedzené manévrovanie bola nemožná. Francúzi nemali iné východisko, museli sa vzdať. Dnes je v lagúne moderná marina a dovolenkový rezort.

Oleg odletel domov a my sme pokračovali na juh. Plavba pod plachtami v tejto oblasti je vždy so stabilným východným vetrom, teda viac menej z boku. Uviazali sme sa na bójke na ostrove San Vincent, Bequia, Mustigue Island a Tobacco cays. Potom sme plávali späť na Svätú Luciu, opäť do Rodney Bay.

Karibik je prekrásny. Tu je zopár fotiek.

Neflákal si sme sa však iba, čistili sme trup, menili zinkovú anódu na propeleri, dali sme opäť prešiť predné plachty, menili olej v motore. Nič vážne, rutina.

Koncom januára sme odišli domov a po dvoch mesiacoch, v apríli sme sa vrátili s Violkou, Bratom Jánom a jeho ženou Renátou na Svätú Luciu, kde v marine Rodney Bay loď bez úrazu prečkala. Po opätovnom očistení trupu sme nabrali kurz na sever, na francúzsky ostrov Martinik a trip sme skončili sme na Guadeloupe.

   Na juhu ostrova Martinik, trčí z vody v zátoke pred mestečkom Le Marin stosedemdesiatšesť metrov vysoká skala okolo ktorej sme sa plavili.

Jej vrchol Angličania vyzbrojili kanónmi, muníciou a dobre zásobeným mužstvom. V priebehu nasledujúcich dvoch rokov si Diamantová skala, ako ju Angličania nazvali, vyslúžila titul Loď jej veličenstva, ako jediný kus zeme v histórii.  Za ten čas sa francúzske lode nevedeli  priblížiť k ostrovu. Admirál Pierre-Charles Villeneuve vyriešil problém nekonvenčnou cestou. Nechal na skale stroskotať čln plný rumu. Na druhý deň bola skala dobitá bez jediného výstrelu. Ostrov je dnes francúzsky a je súčasťou Európskej únie.

Plavba z Martiniku do Guadeloupe už taká komfortná nebola. Trvala 24 hodín a nenámorníci sa nevedeli dočkať jej konca. Medzi ostrovmi dosť fúkalo a podaktorí boli veru z toho celého na mraky so žalúdkami.

Pár dní na Guadeloupe v marine Point a Pitre (žltá šipka) bolo už v pohode.

Slnko, pláž, Jano si požičal surf a päť dní sme strávili v dovolenkovom režime.

V polovici apríla rodina odletela a prišiel Jack Darville z Kentucky, USA. Týždeň sme kotvili na Ostrovoch svätých, “Illes de Saintes”. (Na obrázku vyššie červená šipka.)

Na kopci je stará pevnosť a v nej je múzeum. Zvedavo som kukal na prierez trupom vtedajších lodí a dobový sextant, Kolumbusov príchod v roku 1492 a opis života otrokov.

Aj s týmto miestom je spojená námorná história. Najväčšia bitka medzi oboma Francúzskom a Anglickom sa odohrala medzi ostrovmi Guadeloupe, blízko Iles de Saintes. V apríli 1872 francúzsky admirál Paul de Grasse s flotilou tridsaťtri lodí, ktoré viezli aj pätnásťtisíc vojakov, vyplával z Martiniku na Jamajku, s úmyslom zničiť anglickú kolóniu. O jeho pláne sa dozvedel admirál George Rodney. Ten istý, ktorý prelomil bariéru obliehania Gibraltáru, po ktorom je pomenovaná zátoka na severe Svätej Lucie a kvalitný rum.  Rodney okamžite prevzal velenie nad flotilou admirálov Samuela Hooda a Francisa Drakea. So svojou vlajkovou loďou Formidable a tridsiatimi troma loďami začal prenasledovanie.

Obe flotily sa stretli 12. apríla. Zlú interpretáciu rozkazov de Grassea s následným náhlym bezvetrím využil Rodney a prvýkrát v histórii použitým manévrom rozbil francúzsku flotilu na štyri segmenty. Porážka Francúzov bola totálna. Padlo šesťtisíc francúzskych vojakov a námorníkov. Ich lode zhoreli alebo sa vzdali.

Zaujímavá epizóda sa stala, keď anglickí námorníci oslavovali víťazstvo na zajatej lodi Caesar. Nechtiac pritom založili požiar so sudom rumu. Ten sa rozšíril až do skladu pušného prachu. Následná explózia zničila loď. Zranený francúzsky kapitán sa so slovami, je to tak lepšie, aspoň ju tí psi nedostanú, odmietol nechať evakuovať.

      Dočítal som sa, že v bojovej línii sa vzdialenosti medzi loďami udržiavali lanami ťahanými za sebou po dĺžke dvesto metrov. Línie nepriateľských lodí plávajúcich oproti sebe sa míňali vo vzdialenosti tridsať metrov. Trup vojnovej lode bol hrubý jeden meter. Na stavbu jednej lode bolo treba zoťať dvetisíc dubových stromov.

Že sa dali teritoriálne záujmy riešiť aj nekonfliktne, dokazujú dejiny francúzsko-holandského ostrova Sint Maarten, 100 míľ severozápadne od Guadeloupe. Potom, čo ostrov stratil pre Španielov strategický význam, bol až do roku 1648 opustený. V tom roku, v ten istý deň, spoločne na ostrov priplávali Holanďania aj Francúzi. Po počiatočnom konflikte si obidve strany uvedomili, že bez veľkých strát ostrov nezískajú a podpísali zmluvu o jeho rozdelení. Legenda vraví, že zorganizovali bežecké preteky. Francúzsky športovec pil víno a holandský šprintér gin. Keď boli obaja reprezentanti dostatočne opití, začali sa na východe ostrova preteky. Francúz išiel na sever, Holanďan na juh. Podľa dohody, čiara spájajúca miesto štartu a stretnutia, mala byť hranica. Holanďan narazil na prekážku v podobe miestnej krásavice. Prenocoval u nej, aby sa vystrábil z opice. Francúz prešiel väčšiu vzdialenosť a vraj si cestu aj skracoval. Francúzsku pripadla väčšia časť ostrova, 54 ku 41 štvorcovým kilometrom. Tento stav trvá dodnes.

Jack odletel a koncom apríla 2009 nastúpili do posádky Alan Bohm a Palo Prepiak. Čakala nás plavba do Európy.