Svet 2014 – Kokosové ostrovy

      Boli sme radi, že sme odišli z Bali. Nedá sa nič zlé povedať o tomto ostrove a prívetivých ľuďoch. Ale po Austrálii a Tichom oceáne to bolo pre mňa priveľa civilizácie. Odvykol som si od špinavej kalnej vody v prístave, tlačenici v uliciach a od hluku prehustenej dopravy. Tá nebola prehustená iba na zemi, ale aj na vode.

      V privádzacom kanáli boli rybári, ktorí sa miešali s vodnými taxíkmi, výletnými loďami a motorovými člnami, ťahajúcimi turistov na rôznych nafukovacích atrakciách. Čulý dovolenkový ruch prevládal aj po vyplávaní z kanála. Obloha bola plná padákov udržiavaných vo vzduchu silnými člnami. Bolo ich tak veľa, že som sa divil, či sa laná dvoch padákov neprekrížia. Ale domáci majstri za kormidlom svojich člnov sa zrejme vyznajú vo svojej práci.

      Rozhodli sme sa nezastaviť na Vianočnom ostrove, ale pokračovať priamo na Kokosové ostrovy.

Príčinou bol opäť vietor. Pár hodín po vyplávaní bol ešte slabý, ale potom nabral na sile a fúkalo dvadsať uzlov zo zadoboku až na Christmas Island.

Bolo nám ľúto zastaviť sa pri takom dobrom vetre, a hoci zastávka by bola iba na tri dni, o to menej by sme strávili na Kokosových ostrovoch, radšej sme pokračovali. Vietor navyše zosilnel, sprevádzaný lejakmi fúkal tridsaťpäť uzlov až na Cocos Islands. Dažďu sme sa tešili, doplňovali sme zásoby vody.

Krátko pred vstupom na kotvište nás predbiehala americká plachetnica. Na meno si už nespomínam.

Najbližší zdroj vody bude až na ostrove pokoja Mauríciu, takže sme odkázaní na šetrenie, na to, čo nám naprší a čo si vyrobíme. Okrem toho sme si užívali sladkú sprchu. Ráno, 22. septembra, sme zakotvili v atole Kokosových ostrovov v tichej vode, ktorá vôbec nepripomínala rozbúrené more, z ktorého sme prišli iba pred chvíľou. Okrem nás v závetrí ostrova Direction Island je už skoro celá naša flotila.

Náveterná strana vyzerala trochu inak.

Na fotkách samozrejme nevidno vietor, ktorý celý čas fúkal tridsať uzlov. Nemali sme starosť o elektriku, veterný generátor ho vyrábal dostatok.

      Kým sme čakali na austrálskych imigračných úradníkov, stihol som za dve hodiny vymeniť zinkovú anódu na propeleri. Tá, ktorú som menil na súostroví Tuamotu v Polynézii, bola už v zúfalom stave. Pod nami boli tri metre priezračnej vody, kotva výborne držala, neboli prúdy a na dne bol piesok. Od myšlienky k činu som nemal ďaleko, a postup, už nacvičený z poslednej výmeny, bol jasne daný. Marco mi výdatne pomáhal vo vode a Eric obsluhoval kompresor.

      Imigračný úradník bol trochu nepríjemný. Vyčítal mi, že v prihlasovacom formulári v kolónke drogy nemám nič zapísané. Mal som tam podľa neho mať lieky, hlavne antibiotiká. Tak neviem, keby som napísal do tej kolónky niečo na Fidži alebo na Tongu, pravdepodobne by ma odsúdili na doživotie alebo rovno zastrelili. Pri príchode do Austrálie to bolo tiež prázdne a úradník mi nepovedal nič, aj keď to množstvo liekov videl. Rozhodol som sa neprotirečiť. Ospravedlnil som sa za tento nedostatok a poďakoval sa za upozornenie. Úradník sa upokojil a zvyšok prihlasovacieho procesu prebehol hladko.

      Atol Kokosových ostrovov v tvare podkovy je situovaný v strede Indického oceána, tisícdvesto kilometrov južne od Sumatry, dvetisíc západne od Austrálie a päťtisíc od Maurícia.

Atol tvorí dvadsaťsedem koralových ostrovov, ale iba dva sú obývané. Naše kotvište je na severe atolu (červená šípka), v závetrí neobývaného ostrova Direction Island. Spojenie s ostatnými ostrovmi je zabezpečené telefónom, umiestnenom v dažďuvzdornej skrinke, pripevnenej na palme neďaleko nového pristávacieho móla. Je tu dokonca aj sieť WiFi a na internete si môžeme zakúpiť kartou hodiny alebo dni. Za tridsaťpäť dolárov som si zaplatil týždeň, mám spojenie s domovom. S naším motorovým člnom dokážeme za hodinku prejsť na ostrov Home Island žltá šípka), kde žije väčšina, asi štyristopäťdesiat obyvateľov Kokosových ostrovov. Sú pôvodom z Indonézie a Číny, náboženstvom je islam. Keď sme sem prišli s člnom proti vlnám poriadne premočení, suché šaty na prezlečenie museli byť slušné, žiadne kraťasy alebo bezrukávové tričká.

      Počas prvej svetovej vojny tu bola situovaná bezdrôtová vysielacia stanica na posielanie správ. Nemecká vojnová loď stanicu zničila a posádku zajala. Tá ešte predtým stihla odoslať núdzový signál. Austrálske loďstvo potopilo nemeckú vojnovú loď a posádku oslobodilo. Boli to nemeckí námorníci, ktorí si počkali na koniec vojny v bezpečnom zajatí.

      Asi pol míle od Home Island je malý pieskový ostrov s niekoľkými palmami. Volajú ho Prison Island, teda väznica. Previnilci si tu odpykávali svoj trest.

Poprechádzali sme sa po ostrove Home Island medzi radovými zástavbami malých montovaných domov. Všade je čisto, vidno kokosové plantáže, ktoré sú zdrojom obživy. Doprava je výlučne elektromobilmi. V miestnom supermarkete alkohol nedostanete, ale ani ho nehľadáme. Mám obavy, že sme sa slabo zásobili jedlom a pitím. Tak aj pri obmedzenom výbere nakupujem s veľkou radosťou mäsové, ovocné a zeleninové konzervy. S čerstvou zeleninou a ovocím je to bieda, ani zemiaky, ani cibuľa. To nič, hladní by sme nemali byť, nejako sa prestravujeme. Mali kokakolu, kúpili sme desať dvojlitroviek.

      Každé ráno si idem zabehať na Direction Island. Na pláži a v palmovom lesíku sa promenádujú kraby-pustovníci. Všimol som si ich zopár natlačených pri kokosovom orechu. Na ostrove, aj keď nie je obývaný, sa nachádzajú plechové búdky, kde sú záchody pre kiteboardistov a windsurfistov, ktorí občas navštívia ostrov a zotrvajú tu niekoľko dní.  Na stenách toaliet visí rôzne náradie, keby niečo. Je tam aj mačeta. Zvesil som ju a kokosový orech, o ktorý sa snažili kraby-pustovníci, som naporcioval na viac častí, aby sa ušlo každému.

      Okrem anódy na propeleri nastal opäť čas na výmenu oleja v motore. Pri údržbe motora, generátora a prevodovky som veľmi striktný. Pri motore a prevodovke manuál hovorí o výmene každých dvestopäťdesiat motohodín, pri generátore každých stopäťdesiat. Okrem toho, klinový remeň každých tisíc hodín prevádzky a impeler chladiaceho čerpadla každých sedemsto motohodín. Verím, že za svoju starostlivosť sa mi motor a generátor odvďačia spoľahlivosťou. Nedávno som takmer onemel, keď mi Roger, kapitán kanadského katamaranu Free and Breezy povedal, že to nemusím robiť, že je to zbytočné. Vraj to stačí robiť raz ročne. Jeho partner Micheal mi povedal, že oni ani nekonzervujú odsoľovač po použití. Veď načo, keď ho stále používajú. Ich zariadenie dokáže vyrobiť tridsať litrov pitnej vody za hodinu. Vraj ju používajú aj na splachovanie záchoda. No neviem, v mojom návode na obsluhu odsoľovača výslovne stojí, že bez ohľadu na používanie v tropických oblastiach, treba aparát dezinfikovať raz týždenne, čo robím, keď ho používam. Pravda, mojich päťsto litrov pitnej vody v nádržiach vydrží dlho, takže nevyrábam ju často. Bez ohľadu na druh stroja či prístroja, alebo čohokoľvek na lodi, robím pravidelnú údržbu všetkého tak, ako je predpísané. A vôbec mi to nepripadá prehnané.

Poznámka: Medzičasom som zistil, že splachovanie sladkou vodou má svoje výhody. Charlie z Celebtare mi to počas plavby cez SZ prieplav vysvetlil. Slaná voda so splaškami tvorí na potrubí usadeniny, ktoré časom doslova skamenejú. Prietok je čoraz užší a časom dôjde ku kolapsu. Zažili sme to v Aguadulce, v Španielsku v roku 2019. Pomohla iba výmena potrubia. No… nakoľko ja nemám odsolovač, čo vyrobí 80 litrov za hodinu, ostanem pri tej slanej vode a výmene hadíc, až ten čas nadíde.

      Kokosové ostrovy sú nadlho poslednou príležitosťou venovať sa čisteniu spodku lode. Štvortýždňová plavba Indickým oceánom, zastávky na Mauríciu a Réunione mi už príležitosť nedajú. Okolo Mysu dobrej nádeje sa veru potápať nemienim. Státie bude iba v prístavoch, kde, ak nie žraloky, tak špinavá  voda v prístave, mi  nedovolia venovať sa ponorenej časti trupu. Znovu sme teda naštartovali kompresor a ja som strávil tri hodiny pod vodou, spokojný s výsledkom.

      Druhý obývaný ostrov atolu, vzdialený dvadsaťpäť míľ, sme si boli pozrieť 27. septembra. Trajekt tu jazdí dvakrát týždenne, aby priviezol a odviezol milovníkov vodných športov, ktorí preferujú samotu na neobývanom ostrove. Dnes tu síce okrem nás nikto nie je, ale trajekt jazdí podľa rozvrhu. Je to vzdúvadlo, za necelú hodinku sme na West Islande, Západnom ostrove.

Po ceste som si pokecal s dvoma sympatickými mladými Španielmi, ktorí sú v posádkach iných lodí. Obaja sú mladí, tridsiatnici, a sršia humorom. Obaja sa volajú Alessandro a  plavia sa okolo sveta stopom. Nie sú jediní vo flotile, na moje prekvapenie, mladých ľudí, pracujúcich za miesto v posádke na plachetniciach okolo sveta je osem, z toho tri dievčatá. Alessandro prvý, ako ho volám, je z domu už viac ako desať rokov. Kým nezačal cestu okolo sveta, žil v Thajsku a živil sa ako inštruktor potápania v dovolenkových rezortoch. Je celkom slušne potetovaný.

      West Island je oveľa väčší ako Home Island, ale žije na ňom iba stopäťdesiat obyvateľov, austrálskeho pôvodu. Poprechádzal som sa po pláži a našiel som obchod so suvenírmi. Nemohol som však nič kúpiť, tabuľa na dverách oznamovala, že je zavreté, lebo sa išlo na ryby.

V miestnom supermarkete sme kúpili vajcia, maslo a syry, ktoré sme už na lodi takmer nemali. Mal som z toho veľkú radosť. Nielen, že nebudeme hladní, ale môžeme si aj chutne navariť. Najväčšou atrakciou ostrova bol miestny pub s dlhým pultom a dostatočnou zásobou piva. Na veľkej obrazovke dávali rugbyový zápas, austrálsku ligu. V krčme sa vytvorila neopísateľná atmosféra a takmer všetci členovia flotily, sledujúci zápas, fandili tomu istému tímu ako miestni štamgasti. Hučalo to ako v úli, pivo tieklo potokom. A nielen pivo. Aj keď som úplný abstinent,  všetkým som to prial. Jachtári, plaviaci sa okolo sveta, nemajú celkom na ružiach ustlané, aj keď to tak niekedy vyzerá. Neustály stres počas plavby, alebo na kotve v silnom vetre, pretrvávajúca obava, že sa niečo dôležité pokazí, vytvára obrovský tlak na psychiku. Nečudo, že v tej krčme vypustili ventil, zaslúžili si to. Zabával som sa s nimi, hulákal a tešil sa z úspechu domáceho mužstva na obrazovke rovnako intenzívne. V trajekte, cestou späť na kotvište, dobrá polovica fanúšikov zaspala. O vlások sme ušli solídnemu lejaku.

      Deň pred odchodom lialo ako z krhly, nemohli sme takmer nič robiť, iba potiť sa v kajute. Bolo to na niečo dobré, doplnili sme nádrže na vodu doplna a dopriali si studenú, ale sladkú sprchu.

      Po rozlúčke sme kotvište Direction Island sme opustili 24. septembra a vyplávali na šíre more smerom na západ. Máme pred sebou dvetisícštyristo námorných míľ, asi šesťnásť dní plavby na Maurícius.