Denník plavby 88 – Rekapitulácia

V novembri 2018 som vyplával z Korfu. Okrem siedmych týždňov, kedy som bol doma, kým loď bola v Španielskom Aguadulce a na Tenerife na Kanárskych ostrovov, som bol až dodnes, 27. augusta 2019 v kuse na lodi. Bez prestávky som sa plavil od 20. Februára 2019, kedy som s Rišom Outratom nastúpil do lietadla vo Viedni.

So striedajúcou sa posádkou sme naplávali 13 579 míľ. Najvýchodnejšie sme  boli na ostrove Korfu, 20 poludník východnej zemepisnej dĺžky, najzápadnejšie v USA, St. Augustine, 81 poludník západnej zemepisnej dĺžky, zaokrúhlene. Najjužnejšie to bolo na St. Martine v Karibiku, 18 rovnobežka na severnej pologuli, najsevernejšie v Upernaviku, 73 rovnobežka. Tiež zaokrúhlene.

Plávali, kotvili a uviazali sme sa vo vodách Grécka, Talianska, Španielska, Tenerife na Kanárskych ostrovoch. Do zoznamu ďalej patrí Sin Martin v Karibiku, Caicos na Bahamách, USA, Kanada, Grónsko, Island, Severné Írsko a Anglicko. To všetko v Stredozemnom mori, Atlantickom oceáne, Labradorskom mori, Severnom atlantickom oceáne a Írskom mori. Takmer všetko pre mňa nové oblasti.

Vystavenie extrémnym podmienka si vyžiadalo svoju daň. Na každej lodi sa vždy čosi pokazí. Neboli to však iba drobnosti, ale aj vážne veci.

Na Sardínii som musel meniť prednú plachtu, ktorá sa pri spodnom leme roztrhala. Opravovali ju v Aguadulce, v Španielsku a zatiaľ je uskladnená v lodi.

Spliter. Rozdelovač signálu od AIS (automatický identifikačný systém) vysielača a vysielačky vypovedal službu. Tiež sme to stihli vymeniť v Aguadulce. Aby to nebolo všetko, prestal fungovať aj samotný AIS a separovaný systém dopravy v Gibraltare sme prešli s pomocou radaru. Ten pri prekrižvaní plavebných dráh separovanej dopravy urobil vynikajúcu sližbu. Na Tenerife som kúpil nové AIS, to pôvodné som reklamoval, bolo opravené a je v rezerve.

Šok mi spôsobil skorodovaný ventil pod umývadlom, ktorý sa ulomil a do lode veselo tiekla voda. Loď musela von z vody a pre istotu som nechal vymeniť všetky ventily v lodi. Ku kríze došlo v piatok popoludní a bol zázrak, že nás vzali ešte na žeriav. Ten bol ale v maríne hodinu plavby od nás, tak presun sa dial so mnou za kormmidlom a Rišom s čerpadlom v ruke, v lodi. Ak by sme to zistili o hodinu neskôr, celý víkend by sme strávili strážením diery a odčerpávaním vody.

Týždeň pred pristátím na Sin Martine v Karibiku nám prestal windmeter ukazovať silu vetra. Na ostrove sme nový kábel zohnali ale nepodarili sa nám ho vymeniť v sťažni. Vyriešil som to zvedením kábla od senzoru na vrchole sťažňa na palubu v hadici na vodu. Prežil silné vetry a doteraz spoľahlivo funguje.

Kotevný vrátok na severe Grónska vypovedal službu. Našťastie, opäť, stalo sa to keď už sme s kotvením v zátokách skončili. Ale to posledné, kedy sme nevedeli vytiahnuť reťaz s kotvou plnou tráv stálo za to. Fúkala dvadsiatka smerom na breh, pod kýlom jeden meter, boli sme iba dvaja s Ralfom. Nakoniec sme zdvihli reťaz výťahom genakra cez elektrickú vinšňu. Velá os kotevného vrátka je voľná, zrejme sa pri zaťažení dostane z osi a zasekne sa. Skúsim na to kuknúť teraz, ale pravdepodobne to potrebuje opravu, keď nie nový vrátok.

Prívesný motor na čln mne z doteraz neznámych dôvodov vypovedal službu. Najprv išiel sporadicky a teraz už vôbec. Chyba je evidentne v prívode paliva. Karburátor som rozobral hádam aj dvadsaťkrát, vyčistil, prestriekal a vymenil trysky. Záhada, nejde. Plánoval som, že objednám nový karburátor, vymeníť ho ale Mark sa ponúkol, že ho odvezie do servisu v Plymouthe.

Na Islande sa pokazila chladnička, vlastne termostat. Vyriešili sme to jeho odpojením a spojením chladenia napriamo, cez vypínač. Zapínaním a vypínaním ručne sa hráme na termostat my. Je to ale nedokonalé, nevieme si zvknúť na túto činnosť. Výsledkom je teplo v chladničke, alebo zamrznuté nápoje v nej

Ešte stále na Islande sme menili vodné čerpadlo. Neviem prečo, to pokazené bolo v systéme iba pol roka. Teraz je tam opäť to, ktoré bezchybne fungovalo štyri roky.

No a najväčší šok, strata propelera. Nebudem to tu rozpisovať, lepšie ako v kapitole „Šok, beznádej, eufória“ to už nenapíšem. Hádam poznámla: Teraz som vlastne rád, že sa to stalo, lebo skúsenosť je tak gigantická, že bola by až škoda o ňu prísť. Aj keď by som vlastne o nej nemohol vedieť, ak by sa to nestalo. Stalo sa a priplachtenie do prístavu bez motora, medzi útesmi v Grónsku je čosi, čo sa nezabúda. Pravda samotný manéver nebol až tak zložitý, najťažšie bolo rozhodnutie.

Nebolo toho málo, ale myslím, že tak primerane. Koniec koncov, je to osem rokov, čo bola Civetta II položená na vodu a odvtedy naplávala 67 tisíc míľ. Šesťkrát Atlantický oceán, okolo sveta, nie málo míľ sa nazbieralo v Stredozemnom mori, no a terajší Atlantický okruh. S tými opravami to mohlo byť oveľa horšie. Vlastne sme opäť mali šťastie.

Síce nasledovná informácia nepatrí do rekapitulácie, ale predsa ito tu pridám. Možno, že to tu predsa len tak trochu patrí?

Písal mi Miro Račan zo Snehulienky. Ostal opäť visieť, tentokrát v Kuktuayakuk, či ako sa to volá. Je to za ľadovou bariérou, ale ešte stále nad Kanadou, na Aljašku ďaleko. Všetko sa zasa zvrtlo. On písal už pred pár dňami, že mu ťažko ide radiť dopredu. A intervaly, kým zuby zapadnú do seba sa predlžujú. No a teraz napísal, že mu už radiť vôbec nejde, a že, citujem, „Som v prdeli“. Dúfam že čosi vymyslí.