Denník plavby 46 – New York, nultý deň

Už to asi bude pravidlo, že k písaniu sa dostanem až keď sme znova na vode a plávame. Program cez deň je tak nabitý, že večer to jednoducho písať nezvládam. Tieto riadky píšem 16.mája, severne nad dvesto kilometrov dlhým ostrovom Long Island, tiahnúcim sa od New Yorku popri pobreží na sevrovýchod. Máme za sebou deň plavby a noc na kotve v zátoke Huntinton Bay. New York je už minulosťou, päťdesiat míľ za nami. Ale späť k dianiu v New Yorku Ihneď po pristátí som riešil administratívu. V maríne som sa spýtal na kontakt na CBP „Customs and Boarder Protection“ teda prístavná polícia, miesto, kde sa musím prihlásiť a potom odhlásiť. Mariner tam dokonca aj zavolal a začal riešiť veci za mňa. Po chvíli ho jeho nadriadený, inak fajn vyzerajúci chlapík zahriakol, prečo rieši veci za mňa, či nemá dosť svojej roboty. Preháňal tam aj iného mladíka, tak som usúdil, že nie ja som dôvod, ale je to proste šéf. Nebolo mi to ani trochu príjemné, najmä keď som videl ako tí ľudia okamžite zrazili opätky. Svoje peniaze si musia zaslúžiť, šéf si to stráži. Nuž, Amerika. Dostal som kontakt, telefonicky som sa dohodol a o chvíľu som sa už viezol taxíkom na patričné miesto. Teda, myslel som si to. Dostal som sa na terminál výletných lodí. Nič mimoriadne, aj v Miami to tak bolo. Chvíľu ale trvalo, kým som ostrahe vysvetlil, čo hľadám a že nie som člen posádky žiadnej z obrovitých lodí stojacich u móla. Nakoniec prišiel uniformovaný člen pobrežnej stráže, ktorý si ma očekoval iba na to, aby mi povedal, že som zle. Po chvíli predstieranej prísnosti ale zavolal na správne miesto a dal mi adresu. Ešte šťastie, že som neposlal taxikára preč. Počas tých pár krokov k taxíku ma zaujala umelá stene na hornej palube jednej z výletných lodí.

Marketing znamená veľa a zjavne sa už musia sľubovať na veľkej výletnej lodi nielen iba plavby na prekrásne destinácie, ale aj bar, diskotéka, kino, kúpele, tobogány, posilovňa, herňa a čojaviemčoešte. Iba samotné destinácie pre mnohých pasažierov nestačia. Druhé miesto, kam som sa po hodinovej jazde v ucpaných cestách New Jersey, oproti Manhattanu dostal, už bolo to správne. Tento krát to bola ozaj zábava. Dôstojník, starší pán už o mne vedel bol mimoriadne prívetivý. Dozvedel som sa, že som po krátkom čase tu, v New Yorku už druhá slovenská loď. Pravda, plachetnica českého jachtára Jirka Denka, s ktorým som plával pred troma rokmi v Patagónii pláva pod slovenskou vlajkou. Administratívne je to pre českých jachtárov oveľa jednoduchšie. Aj za to velebím námorný úrad v Bratislave, s ktorého pracovníkmi je skutočne radosť komunikovať. V štatistike som teda predbehnutý, ale to ma vôbec netrápi, ja nepretekám. Úradník vyplnil iba jedno tlačivo pre príchod a aj odchod. Vraj netreba mať dve samostatné potvrdenia. Vlastne ich ani nevyplnil, iba opečiatkoval. Vyplnenie nechal na mňa. Pekne. Možem si ľubovoľne dopísať dátum a nasledujúcu destináciu, keď sa mi to bude hodiť. Pravdepodobne mi to ušetrí jedno prihlasobanie a odhlasovanie vyššie na severe, ešte pred definitívnym odhlásením sa z amerických vôd. Ani platiť som nemusel dvakrát, stačilo iba devätnásť dolárov. Ušetrené peniaze ale boli ničím v porovnaní za platbu taxikárovi. Sumu radšej nespomeniem, mám pred sebou pár dní v New , máme pred sebou pár dní v New Yorku.