Spomienky – Janata, Bari – Lastovo

Toho dňa, 18. septembra 2002 sme si veľmi nepospali. O piatej ráno, po troch hodinách spánku, nám zavonil budík a o 15 minút neskôr sme opúšťali prístav Bari. S vetrom to bolo poslabšie a tak sme si pomáhali motorom. Paliva by sme mali mať dosť a hádam bude aj fúkať. na Chorvátsky ostrov Lastovo, kde sme sa chceli prihlásiť do Chorvátska to máme okolo 100 míľ, opäť cez Jadranské more (Čierna línia, šípka nahor).

Doobeda to bolo chvíľu na plachty, ale potom opäť prišiel k slovu motor. No a krátko poobede sa začalo zmrákať.

Ajajaj! to vyzerá na búrkové mraky. Vietor žiaden, také ticho pred búrkou… Zanedlho sa spustil sa juhovýchodný vietor a chvíľu sme si to valili rovno v kurze na sever. A potom sme zbadali úkaz, ktorý vraj Chorváti volajú “Pijavica”. My sme to nazvali malé tornádo. Vlastne dve tornáda.

Urobil som detail, aby to bolo lepšie vidieť.

Určite mi uveríte, ako sme z toho boli poriadne vydesení. Netrvalo ani päť minút a sedeli sme na palube v “plnej poľnej”, v búrkovom oblečení so záchrannými vestami a harnesmi pripútaní o palubu. Mohlo to byť tak na míľu od nás. Žiadne skúsenosti s takýmto extrémom som nemal, netušil som, čo robiť keby to prišlo na nás (nieže by som s tým nejakú skúsenosť mal dnes…). Stiahli sme ale plachty, poriadne ich upevnili, aby sa nám nevymotali a s pomalými otáčkami motora sme sa posúvali na sever.

Dobre to ale všetko dopadlo. Jadranská pijavica sa po pár minútach rozplynula a s tým aj mraky. Obloha sa poobede úplne vyčistila a more bolo ako olej. Adrenalín ustúpil a my sme sa nevedeli vynadívať na tú nádheru okolo nás, najmä pri západe slnka.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Nádherná romantika počas západu slnka a pri nočnej, mesiacom osvetlenej oblohe v našich ustráchaných dušičkách opäť prebudila čertíkov. Kúpali sme sa, trieskali dve na tri a tešili sa zo života. Ten pocit, kedy obava ustúpi a radosť zo života prepukne naplno milujem. Podobných situácií, o dosť horších som na vode odvtedy zažil dosť, ale vtedy bolo vtedy, skúsenosť nebola a posratý som bol až za ušami. Vlastne aj Stenly. Dnes, keď píšem tieto retro príbehy, konzultujem ich so Stenlym, s ktorým sa vídavame takmer každý deň. Obaja sa chechceme, alebo len príjemne mlčíme, spomínajúc, aký sme boli prekrásne naivní a ako nám šťastena žičila. Ale!!!… keby sme tam neboli, tak by sme nemohli mať šťastie, že? Tá noc bola tak krásna, že sme bdeli takmer do rána. Mesiac sa zrkadlil na vode a jeho odraz bol celistvý, nie rozsypaný vlnami. Stenly sa to snažil nafilmovať, ale keďže neviem nájsť žiadne zábery, asi sa mu to nepodarilo.

Nad ránom nás predsa len zmohlo a tak najprv ja, potom Stenly sme si trochu zdriemli.

Boli sme za polovicou a počasie nám prialo. Robili sme tri a pol uzla, pri tej rýchlosti to vyzeralo na príchod na Lastovo v noci, ale nám to nevadilo, nejakých tých pár hodín viac na mori vydržíme. Boli sme predsa ostrieľaní machri. Raňajky sme si dopriali s obrovskou chuťou vo výbornej nálade.

Doobeda žadna zmena, nádherný veget.

Činnosť ale musí byť a my sme prikročili k náročnej úlohe, určiť našu polohu podľa slnka meraním sextantom, tabuľkami Nautického almanachu a “náročnými komplikovanými” výpočtami. K tejto téme ma priviedla vôbec prvá kniha s jachtárskou tématikou, ktorú som si kúpil na výstave lodí v rakúskom Tullne.

Na astronavigácii je krásne, že je postavená na logike. A to nádhernej. Všetko má svoje odôvodnenie, všetko má svoj zmysel. Múdrosti nevznikali tak, že ich ktosi zadefinoval. Vznikali poznaním, bádaním a skúsenosťami. Vlastne ako vo všetkých prírodných vedách. Bolo nádherné čerpať informácie z knihy Bobyho Schenka a rovno si ich overovať v praxi. A bolo to strašne vzrušujúce. Ten krásny pocit, že sme vďaka slnku nad našimi hlavami, sextantu a tabuľkám dokázali zistiť, kde sa na našej matičke zeme nachádzame. Skúsim trochu teórie a pomôžem si z obrázkami a informáciami z knihy Bobyho Schenka.

Ospravedlňujem sa tým, ktorí tému poznajú a ktorých nútim čítať tieto riadky. Ale túto tému milujem, rád o nej píšem a tí pre ktorých sú tieto veci nové snáď nájdu potešenie v prekrásnej logike astronavigácie (ešte aby som to teraz dokázal zrozumiteľne podať).

Keď ľudia uverili, že zem je naozaj guľatá nakreslili poludníky a rovnobežky.

Rovník delí zemeguľu na severnú a južnú. Na západnú a východnú pologuľu, zemeguľu delí Nultý (Greenwichský) poludník. Toto pozná určite každý. No ale…, keď múdre hlavy chceli určiť a zadefinovať námornú jednotku dĺžky, ktorej názov námorná míľa prevzali od suchozemcov, bola to práve tá prenádherná logika, ktorou sa riadili.

Na rozdiel od rovnobežiek je každý poludník rovnaká kružnica, ak zem považujeme za ideálnu guľu. Kružnica má 360° a každý stupeň má šesťdesiat minút. Tak ako každá hodina má šesťdesiat minút, keďže pracovali so šesťdesiatkovou sústavou. No a jedna minúta na poludníku sa stala jednou námornou míľou. Rýchlosť lode sa určuje v uzloch, jeden uzol je rýchlosť míľa za hodinu (Keď sa zaviedla desiatková stupnica a jednotka dĺžky jeden meter, ukázalo sa, že jedna míľa je 1852 plus drobné). A práve toto je dôležité pri astronavigácii.

Predstavme si, že sa plavíme na juh. Keď si odmyslíme odchýlku kompasu (to je zase iná téma) a kompas teda ukazuje v našom kurze rovno na juh, je zrejmé, že na naše (lodné) poludnie, keď je slnko v kulminácii, máme slnko pred nami v osi plavidla.

To samozrejme platí na severnej pologuli. Na južnej by to bol naopak kurz na sever.

Ak máme lodné poludnie, teda ak slnko nad nami kulminuje, kolmé premietanie jeho lúča na zemský povrch, teda vlastne na vodnú hladinu, je na ten istý poludník, na ktorom je aj naša loď. (k tomuto obrázku sa ešte vrátime).

Aká nádherná logika. Aké jednoduché. Stačí už len zistiť aký je rozdiel medzi našimi dvanástimi hodinami a UTC, teda univerzálnym časom, ktorý je na nultom poludníku. Veď hodiny máme, ak sú presné a máme UTC, teda Greenwichský (Londýnsky) čas stačí spočítať rozdiel. Zem sa za 24 hodín otočí o 360°, teda za hodinu je to 15°.

Napríklad, ak je na naše poludnie, kedy slnko máme presne na juh a v Londýne 11 hodín predpoludním, je jasné, že sme na 15° východnej zemepisnej dĺžky. Potiaľ ok. ale ako zistíme, že máme naozaj presne na sekundu naše poludnie? A prečo presne?

Ak za hodinu sa zem otočí o 15°, tak za 4 minúty sa otočí o 1°. jeden stupeň na rovníku tak, ako na každom poludníku je 60 minút, teda 60 míľ. V Stredozemnom mori, kde sú rovnobežky kratšie je 1° cca 54 míľ, ale počítajme pre jednoduchosť tých 60 míľ. Slnko kulminuje na oblohe bez výraznej zmeny uhla 4 minúty (axióma). A to je 1°, teda jeho 60 minút a teda 60 míľ, o ktoré sa môžeme pomýliť, keď neodhadneme presne na sekundu kulmináciu. A to by bolo dosť blbé. Vlastne ak sa pomýlime o štyri sekundy, naša vypočítaná poloha na zemepisnej dĺžke bude odlišná o jednu míľu oproti skutočnosti. Ako z tejto zapeklitej situácie von?

Asi už unavujem. Tak ak chcete, preskočte to a pokračujte v čítaní nášho jadranského dobrodružstva o dosť veľa riadkov nižšie. Alebo vydržte prosím, logika je neúprosná, ale nádherná. Nasledujúci obrázok zo Schenkovej knihy nám dáva návod.

Presne. Doobeda, kedy slnko stúpa, zmeriame z našej lode uhol, teda výšku slnka nad horizontom sextantom v nejakom čase a presne na sekundu zapíšeme. Počkáme si, kedy slnko po kulminácii klesá, kým sa nedočkáme aby v sextante, kde rovnaký uhol z doobedia máme nastavený, sa slnko nachádzalo presne v tom istom uhle. Časy spriemerujeme a máme Greenwichský čas nášho poludnia. Potom už len ostáva premeniť časový rozdiel medzi naším a Greenwichským časom na stupne a máme poludník, na ktorom sa nachádzame.

Aby sme nemuseli počítať, na konci v Nautickom almanachu sú tabuľky (takzvané šedé stránky), kde si nájdeme našu hodinu, minútu a sekundu. Také je to jednoduché. Pravda, toto je za predpokladu, že sme na jednom mieste, ale my sa hýbeme. Navyše uhol by mal byť sextantom meraný na hladine a my sme dva ccá metre nad hladinou. Od toho sú ale korekcie, ktoré tiež nájdeme v tabuľkách almanachu, nič zložité.

Má to, ako inak háčik. Čo ak slnko keď klesá je na potvoru zakryté mrakom? Riešenie je zmerať slnko doobeda povedzme trikrát, no a poobede hádam jedno z tých troch meraní, keď slnko klesá, bude možné. Keď nie, počkáme si na ďalší deň.

S určením zemepisnej šírky je to jednoduchšie. Opäť detail obrázku, ktorý sme už mali.

My ale nevidíme kvôli zakriveniu zeme bod na hladine, na ktorý sa premieta kolmý lúč slnka v kulminácii. Teraz to skrátim. Zmeriame sextantom uhol slnka a horizontu a potrebný rozdiel – deklináciu opäť nájdeme v tabuľkách Nautického almanachu na príslušný deň a hodinu. Tu nemusíme byť presní na sekundu, slnko v kulminácii ostáva štyri minúty v takmer rovnakej výške. Chyba je zanedbateľná. Iba čumíme do sextantu a kukáme, kedy slnko prestane stúpať. Údaj z tabuliek – deklinácia sa pripočítava, alebo odpočítava od nameraného uhla podľa toho, či sme na severnej, alebo južnej pologuli. Je tam ešte čosi navrch, ale opät nič zložité.

Tak sme so Stenlym vzali Sextant (ja mám na lodi iný, ale je to čosi takéto).

Odmerali uhol doobeda, v kulminácii a rovnaký uhol, aký sme namerali doobeda sme odmerali poobede a zaznamenali časy. Ono sa to ľahko povie, ale odmerať uhol na húpajúcej sa lodi, navyše, keď horizont zatieňujú vlny nie je také jednoduché. Merať treba, keď je loď na vrchole vlny, vtedy je horizont vidieť. Potom sme sklopili naše skúsené pohľady do tabuliek a počítali. Mali sme chybu, okolo dvadsať míľ. Ono sa to zdá veľa, ale uprostred oceánu je to dosť, dokonca veľmi presné meranie. Ostrov, kam mierime by sme mali trafiť.

Prečo sme toto robili? Co keby niekedy v budúcnosti, ak by sme sa plavili naozaj na tom oceáne, by nám zlyhali prístroje, alebo by sme ostali bez elektriny? Alebo by nebodaj vypadli satelity? Okrem toho nás to strašne bavilo.

Po úspešnom ukončení merania sa už pomaly blížil večer a my sme stále mali ešte dvadsať päť míľ na ostrov Lastovo. Našu polohu sme vďaka údajom z GPS pravidelne zapisovali do mapy. Po zotmení sme videli pred sebou maják Struga (červená šípka) identifikovali sme ho podľa údajov na mape, ktoré sú uvedené pri majáku. Prečítali sme si, že má záblesk každých desať sekúnd, jeho výška je 105 metrov nad hladinou mora a aj preto jeho vidieť na 27 míľ. Hurá, našli sme ostrov Lastovo, nezablúdili sme.

Keď sme boli bližšie, riadili sme sa detailom prístavu Ubli, na mape. Presne tam sme plánovali prísť, tam je colnica. Ani dnes nezabudnem na to vzrušenie, kedy nás majáky znavigovali rovno na mólo dedinky Ubli.

Päť míľ od ostrova Lastovo sme spozorovali červené zábleskové svetlo majáka na juhu ostrova Prežba. Blyslo každých päť sekúnd, nebolo ťažké ho identifikovať. (navyše aj tak tu tých majákov veľa nebolo). Nakoľko červené sektorové svetlo majáka znamená, aby sme k tomu neplávali, pokračovali sme v pôvodnom kurze (červená línia), kým sme nezačali vidieť majákové biele svetlo. Tak sme si to namierili k nemu, kým sme na pravoboku neuvideli maják prístavu Ubli.

Nádhera. Hodinu po polnoci, 20. septembra 2002 sme sa uviazali hneď oproti úradu kapitána prístavu a hrdí na seba sme zaľahli spať.