12. Plavba Atlantik – rekapitulácia

Píšuc tieto riadky dňa 10. mája 2025, 130 míľ pred Svätým Martinom, sa snažím opäť, ako pri plavbe na Madeiru, skombinovať poradie fotiek s článkami, ktoré uverejnila na stránke Civetty priateľka Blanka. Krátkosť času nám nedovolila si Madeiru obzrieť tak, ako by si to tento ostrov zaslúžil. V požičanom aute sme navštívili hlavné mesto Funchal a zaparkovali v podzemnom parkovisku rovno pod sochou rodáka z Madeiry, veľkého futbalistu Cristiana Ronalda, na ktorého sú ostrovania právom hrdí.

Majú dokonca aj múzeum, ako sme si všimli, hojne navštevované turistami. Nám ale nevydalo, bolo treba ešte čosi dokúpiť…

Našli sme obchod s jachtárskymi potrebami, kde som dokúpil zásobu palivových filtrov, náhradné kladky, vymenil plynovú fľašu a ešte zopár drobností. Na lodi sme boli pred večerom. Uloženie vecí a spánok boli posledné činnosti 16. apríla 2025. Nakoľko o deň neskôr malo sfúknuť až poobede, bol čas na kopce nad marínou.

Ešte naplniť PHM a to sme už boli na otvorenom oceáne a nastavili plachty, Windpilot a vodnú elektráreň. A namierili si to na juhozápad.

03-07

Čo sa od vyplávania nasledujúcich 22 dní dialo, som už popísal. V článkoch, ktoré som cez satelit posielal domov. Snáď pár fotiek z plavby…

Vietor nám umožnil plávať priamejšie ako obvykle a Kapverdy sme minuli o niekoľko sto míľ. Zo zadoboku nám umožnil pohyb iba s genou, akurát sme jej občas menili stranu.

Služby sme mali ako naposledy, po troch hodinách cez noc a jeden mal voľno. Spánok sa sám vypýtal aj cez deň.

Mohutné zásoby jedla pridali krídla našej kreativite, ale exceloval hlavne nevymenovaný kuchár posádky, Peťo Horáčik.

Problémy s motorom som už popísal, teraz sa tešíme jeho dobrému zdraviu.

Nakoľko sme piati, pre istotu sme vyrábali vodu, celkovo našu 500-litrovú nádrž sme doplnili v priebehu dní o 200 litrov. Plynom sme nešetrili, ale máme dostatok zásob.

V mori je živo, prvých tisíc míľ sa denne predvádzajú delfíny. A niektoré skoky stoja za to…

Videli sme aj stroskotancov na záchrannom ostrovčeku. Toto sa nevymyslí. Tá náhoda, že sme plávali okolo a obraz, ktorý sa nám naskytol, nám vyrazil dych. Nakoľko majú Mišo s Martinom stále nabité foťáky, stihli tento jav zachytiť.

Keď poľavil vietor, vytiahli sme malý genaker z Trintelly. Vietor opäť nabral na sile, do 25 uzlov, ale ten krpec nádherne držal. Loď stabilná a valili sme si to 6 uzlov. Ovšem iba do hlbokej noci. Zo spania nás prebudila ostrá rana ako prasknutie bičom. Výťah genakra sa roztrhal, zrejme bol predratý pri vchode do sťažňa, ako sme si to namerali. Vyťahovanie plachty s rukávom plným vody dalo poriadne zabrať. Našťastie, plachta prežila.

Nedalo mi, o možnosť použiť genaker som nechcel prísť. Ešte z tripu s horolezcami v Grónsku mám na lodi 100 metrov statického horolezeckého lana s tvrdým opletom. Vnútrom sťažňa sa to teraz ťahať nedá, ale popri sťažni, hore ku kladke, to ide. No ale to ma chalani vytiahli hore vo vlnách. Sťažeň krásne osciloval, ale podarilo sa. Na vrchole som si uvedomil, že som dosť zadýchaný. A nevyhol som sa ani pečati na stehne.

O deň neskôr sme vytiahli genaker z Civetty. Opäť plavba krásna, 6 – 7 uzlov. V noci ale poriadne prifúklo a veľmi som váhal, či to nespustiť. Vietor 25 uzlov, rýchlosť lode do deväť. Loď sa netrápila, tak sme to nechali. Ráno opäť rana spojená s prasknutím biča. Dávali sme pozor, aby lano pri sťažni nemalo nikde kontakt, ale silný vietor lano natiahol a ku kontaktu došlo. Jedno miesto predraté, druhé načaté. Výborne. Mám zo 100-metrového lana 60-metrové a tri odrezky od 5 do 20 metrov. No… a sme opäť bez výťahu genakra. Ak to pôjde takto ďalej, onedlho mám po horolezeckom lane. Vytiahnuť genaker z vody bolo už iba opakovanie naučeného.

Aaaaaale….. jachting učí improvizovať. Na lodi mám 4 balenia plochých lán po 100 metroch, nosnosť 1500 kíl. Je to pre prípad kotvenia vo fjordoch, keď sa okrem kotvy vyväzujem viacerými lanami na breh pre prípad katabatického vetra, teda takého, čo spadne z kopcov nad kotviskom. V Chorvátsku tento jav vo veľkom poznáme ako bora. Nórsko a Grónsko mám za sebou, laná ostali. Prečo nepoužiť tie? Ak sa to roztrhá, nebude ma to tak mrzieť a vo vyťahovaní genakra z vody sme už šampióni. Ako inak, najprv nasledoval výlet na sťažeň, zapnutie expresky na vrchole sťažňa. Opäť ma trocha pohúpalo, trocha modrín na ruke, ale nový improvizovaný výťah je na mieste.

Opäť genaker a opäť krásna jazda. A opäť prasknutie bičom po štyroch hodinách. Kokso… tak toto je už odysea. Naše prekvapenie je ale nemerateľné, keď zisťujeme, že ploché lano je neporušené. Čo hore povolilo, neviem. Nedovidíme tam a ďalekohľadom je to roztrasené. No nič. Hore už nejdem, posledných 300 míľ dáme s genou a motorom. Túto kombináciu striedavo používame v závislosti od vetra celý deň. Na západ pokračujeme s tlakovou nížou a máme vo vetre poriadny neporiadok, ako ukazujú stiahnuté veterné mapy. Biela bodka vpravo hore je naša poloha.

V noci, opäť raz pri vyťahovaní plachty, zisťujeme, že to nejde vyrolovať. Po pár otočkách sa to zasekne. Tri pokusy a dosť. Nechceme tomu ublížiť silou. Tak fajn… ak nepočítam hlavnú plachtu, jediný dopravovací prostriedok je motor. V noci zle spím. Je mi jasné, že bez rezervy sa fungovať nedá. Pomaly vo mne zreje rozhodnutie podniknúť tretí výlet na sťažeň. Ráno budím Miša a Petra Horáčika. Podmienky na výlet sú celkom ok, za loďou ale vidím čierňavu a tá prinesie vietor. Všetko sa udialo rýchlo a za desať minút po štarte som dole a ploché lano opäť visí pripravené. Príčina problémov je opäť jedna nová skúsenosť.

Neverím, že sa to stalo v ťahu, musel tam byť strih, keď sa karabína v zaťažení o niečo opierala. Zvyšok expresky sa zasekol do výťahu prednej plachty, preto nám to nešlo von. Na sťažni som zapol dve karabíny tak, aby sa jav neopakoval, ale je jasné, že v maríne dám pred karabínu obrtlík. Opäť genaker, opäť nádherná plavba. Chalani sú už majstri vo vyťahovaní a skladaní. Vietor podľa predpovede konečne naberá na sile a po piatich hodinách genaker strieda gena. Neskôr motýľ s dvoma pňami. Genakrová odysea skončila, dúfam, že nie iba nateraz.  

Sme už v tých trópoch a je to cítiť. Ráno ešte hodnú chvíľku pobehujem v pyžamku. Východy a západy slnka, tá stále sa opakujúca nádhera sa už premieta akosi mimo mňa, sám som v oblakoch.

Horšiu rybačku som ešte v Atlantiku nezažil. Všade okolo nás sa koberce trávy vešajú na háčik namiesto vytúženého tuniaka.

Nakoniec sa ale jedno ráno predsa len pošťastilo.

Tešíme sa na pevnú zem a robíme všetko pre kvalitný výhľad cez predné sklo.

Vlado Porvazník, Michal Bršel, Martin Knotko, Peter Horáčik, Peťo Kincel a Windpilot…

A Svätý Martin.