31. január 2026 je deň „D“. Čaká nás plavba ku Gatúnskym vrátam, vystúpanie troma komorami a prespatie na začiatku Gatúnskeho jazera na bójach. Nasledujúci deň to bude cca 35 míľ cez Gatúnske jazero, prieplavom cez prales do prvej komory „Pedro Miguel“, hneď za tým dve komory „Miraflores“. Voalá a budeme v Pacifiku.

Chyba lávky je, že sa to ešte len musí udiať. Štartujeme pomerne neskoro. O tretej popoludní prichádzajú na lode inšpektori. Na našu lodičku je pridelený Guillermo.

Zoznamujeme sa, dostávame prvé inštrukcie a o štvrtej popoludní sa odväzujeme a plávame, medzi zakotvenými monštrami a popod most spájajúci západné pobrežie s mestom Colón, ku Gatúnskym vrátam.

Dávam Emme záchrannú vestu, ale tá po chvíli s odhodlaným výrazom oznamuje, že nikto ju nemá, nielen u nás, ale ani na vedľajších lodiach, ktoré sa začali zgrupovať do formácií troch lodí, v strede katamaran.

No… Na Mohane a Dunaji s Trintellou bola vesta v komorách pevným pravidlom. Keď sme ju raz zabudli mať, ihneď sme boli slušne upozornení obsluhou komory. Iný kraj, iné maniere. Štyri formácie po troch lodiach vstupujeme do prvej komory v Gatúne. Chlapíci na brehu nám hádžu dve šnúry, ktoré spoločne ťaháme do vnútra komory. Obsluha komory na šnúrach vyťahuje uväzovacie lano. Mohutná brána sa zatvára.

Rýchlo sa stmieva a po prejdení do ďalšej komory už máme takmer tmu.

Ono to vystúpanie nebolo až také jednoduché, moja skúsenosť spred 12 rokov bola trochu iná, lepšia. Voda naplňujúca komory robila solídne víry a bol to ťažký zápas doberať lano v rohatinke. V poslednej komore sme lano prehodili na elektrickú vinšňu a už to bolo lepšie. Za tmy prichádzame na označené kotvište k veľkým bójam, pre plavidlá obsluhujúce prieplav, v Gatúnskom jazere. Uväzujeme sa po každej strane dve lode. Moja malá dĺžka oproti ostatným lodiam má výhodu, sme na vonkajšej strane zostavy.

Radostne sa ukladáme na spánok. Teda… mali sme to v pláne. Spúšťa sa vietor, je to okolo 20 a aj malé vlny s úspechom útočia na našu formáciu. Noc bola poloprebdená a akokoľvek ranné zábery z dronu vyzerajú idylicky, mali sme všetci čo robiť, aby sme sa vyhli škodám, aj keď nejaké boli… U mňa si to odniesla rohatka.

V noci som bol v pokušení sa odviazať a ísť na kotvu. A nebol som jediný, podľa komunikácie vo vysielačke. Na dne ale asi bude porast a vytiahnuť kotvu by bol problém. Za to riziko to nestojí. Uvažoval som aj o odviazaní sa a driftovaní. To by ale znamenalo celú noc mať motor a nemať ani krátke spánky. Radšej sme ostali v zostave a dobre sme urobili. Guillermo nám ráno povedal, že kotva by sa určite zasekla v poraste na dne. Kvôli krokodílom sa tu nesmie potápať a to by sme prišli o kotvu a časť reťaze. Pokračujeme 35 míľ jazerom a plavebnou dráhou, užívajúc si a dokumentujúc zábery, ktoré sa len tak nevidia. Máme šťastie aj na krokodíla na brehu.

Pri komore Pedro Miguel sa opäť zväzujeme dokopy, klesáme o jeden stupeň, ďalšia míľa a sme v komorách Miraflores. Dve spustenia, pri ktorých som sa naozaj obával o ľavú zadnú rohatku, a sme v PACIFIKU!!! Po 12 rokoch.

Popri obrovských lodných termináloch sa dostávame do maríny „La Playita“, takmer za tmy. Opäť si užívam výhodu World Cruisingu, ktorého tím mi poslal číslo pontónu v maríne. Bolo treba iba počkať, kým sa uvoľní tlačenica, šupito-šupito a sme uviazaní.

O dva dni sa s nami lúčia Darvillovci. Doma u nich v Kentucky sú mrazy do -20 °C. Žijú na samote, obávajú sa, že im v dome čosi popraská, ak vypadla elektrina. Jack a Audrey, ďakujeme a tešíme sa na blízke stretnutie. Amíci totiž plánujú s Civettou opäť plávať z Fidži do Austrálie. Ale to je ešte ďaleko, jún, júl 27.

Zvyšných päť dní nakupujeme, boli sme v starom meste Panama City, išli do reštiky na „hambáče”, užívame si a ja denne bicyklujem. Pohľady na okolité kotvištia svedčia o drámach, ktoré sa tu udiali. Prikladám jednu z nich.

Panamským prieplavom v ďalšej várke prešla aj loď „Selkie” s americkou zástavou, ale britskou posádkou. Mladý Jack so sestrou Elsie sa s nami opäť radostne zvítali po pár dňoch. Dievčatá našli spoločnú reč…

Vymenili sme poškodenú rohatku, všetko je opäť na chvíľu ok.

8. februára sa s pomocou agenta odlasujeme. Proces jednoduchý, iba sme prišli s pasmi a všetky papiere už boli vybavené. Dostali sme pečiatky a v ten deň sme sa odviazali z maríny, zakotvili pred ňou, aby sme prečkali noc. Bolo už načase, na vedľajších lodiach sa začali udomácňovať leňochody.

Po nádhernom západe slnka a noci na kotve plávame na 40 míľ vzdialené súostrovie „Las Perlas“, na ostrov Contadora. Máme šťastie na vietor, celé sme to prešli s veľkou plachtou „parasailor“.

Na Contadore sme kotvili dva dni.

Mimochodom, až na Tahiti bude naše státie kdekoľvek na kotve, prípadne na bójke. 11. februára 2026 sa s nami rozlúčil Milan Stehlík, ktorý s nami plával zo Shelter Bay a ktorého ešte v maríne vystriedal Peťo Horáčik. Vďaka Milan.

Po Milanovom odchode sme zdvihli kotvu a nabrali kurz na 850 míľ vzdialené Galapágy.

Otázka: Kto vie spoznať osobu na fotke?