Keby nebolo dilemy, ako odísť z tohto miesta, ráno, 8. augusta, by bolo oprávnene radostnejšie. Najhoršie máme za sebou, ale lámem si hlavu, ako vyjsť von. Vycúvať určite nie, veď s tou loďou s dlhý kýlom neviem cúvať ani v pokojnej vode. Nieto proti prúdu a v úzkom priestore.

Druhá možnosť je vplávať do bazéna pred nami, urobiť otočku, dupnúť na plyn a vyjsť von.

Toto vyzerá reálne. Možno sa čudujete, prečo s deväť metrovou plachetničkou toľko pri manévrovaní mudrujeme. V skutočnosti máme 12 metrov, na chrbte vláčime sťažen tejto dĺžky. Podpery sťažňa prečnievajú cez boky lode na prove aj korme. K tomu dlhý kýl, ktorý zaručuje stabilitu a dobrú stopu pri plavbe, ale pri manévrovaní to ide ťažko, pri cúvaní čosi hrozné. Navyše, nebolo toľko príležitostí, aby som loď dostal „do ruky“.

Miloš prichádza so skvelým riešením. Uviažme predok  lode o koniec móla, odlepme sa od neho a prúd nás otočí proti prúdu, nosom k východu, . Vraví, že oni to tak niekedy robia s veľkými loďami, keď je iný manéver riskantný. Aké jednoduché. Lano k lodi sme dali dostatočne dlhé, aby sme boli päť metrov od móla. Počkali sme kým sa loď v prúde otočila, ustálila a urobila sa skúška dopredného pohybu. Lano sme stiahli z lode v okamihu, keď som uťal plný plyn a ako raketa zo svojho sila, vyleteli sme z maríny.

Sme v plavebnej dráhe, lodí veľa nie je a valíme si to krásnymi siedmymi kilometrami za hodinu oproti brehu. Je tu nespočetne veľa kempov, zaujímavý pohľad je na karavany na „stračej nôžke“.

Miloš vraví, že to je opatrenie proti povodniam. Na zemi ostávajú iba prenajaté obydlia. To sme už v Mainzi a zanedlho sme na kilometri 500. Vchádzame do bývalého colného prístavu, kde dnes je nová marínka pre športové lode.

Včera som napísal na mail uvedený v informáciach o prístave. Moja žiadosť ostať v Mainzi dva mesiace bola vyslyšaná. Zanedlho sa uväzujeme uprostred modernej, sčasti nedokončenej bytovej výstavby.

Víta a pomáha nám s uväzovaním sám hafenmajster, ktorý je aj majiteľom marínky. A urobí nám aj “vrcholovú” fotku.

Je 8. apríl 2024. Dokázali sme to! Prešli sme obávanú rieku Rýn, známu svojím silným prúdom, frekventovanou lodnou premávkou, ale aj prekrásnou prírodou, plavbou veľkomestami a bezpečnými marínami so skvelou infraštruktúrou.

Boli sme vynikajúca partia, chalani boli skvelí. Bez Miloša by sme to ale takto parádne nedokázali. Riečny kapitán s päťdesiat ročnými skúsenosťami nás bezpečne previedol ťažkými úsekmi. Vedel, kde je koryto rieky hlbšie a je tam slabší prúd. Takto nám získaval doslova metre a minúty. Vedel, kam sa netreba hrabať, kde je plytko. Vedel, ako ďaleko má byť, keď nás čosi veľké predbiehalo, alebo míňalo. A ako sa plazil s loďou popri bójach, tesne ich míňajúc, bola pre mňa veľká škola. Bez Milošových skúseností by sme určite túto etapu ešte nemali za sebou. Vďaka Miloš, A vďaka Peter.

Pre lepší spánok nasledujúce dva mesiace, poisťujem hriadeľ proti možnému priesaku.

No a kam inam ísť osláviť, keď nie na pečené koleno?