Ráno, 7. apríla 2024 sa budíme do slnečného dňa. V lodi vládne napätie, veľa sa nerozpráva, dokonca, ani Miloš nezanôti. Dnes je finále, dnes sa ukáže, či to Trintella dá vlastnými silami, alebo budeme musieť vybavovať niekoho, kto nás potiahne, nebodaj prevoz lode na tento krátky, dvadsať kilometrový úsek. Rozhodujeme plávať v trojici. Hafenmajstra sme informovali, že naše auto ostáva na parkovisku pri maríne, prídem poňho poobede s mojím skladacím bicyklom značky „Laurint a Klement“, ktorý nakladáme na loď. Miloš si ešte na sťažeň rozkladá vypraté veci z predošlého dňa, ja som už vo vypratom pyžamku spal. Odväzujeme sa. Nebezpečný úsek s plytkou vodou obchádzame okolo vyznačenej bóji správnou stranou a bezpečne sme v plavebnej dráhe.

Napriek napätiu vnímam obidva brehy Rýna. Krajina prekrásna, všade, vlastne ako sme si už zvykli, sú hrady, ktoré sa kedysi stavali tak, aby boli jeden k druhému na dohľad. Miloš vraví, že sú obývané a na pohľad to tak aj vyzerá.

Miloš vraví, že klietka, ktorá visí vedľa veži sa kedysi používala na trest pre narušiteľov zákona. Zrejme na tú dobu ľahší trest, ale aj tak bolo lepšie sekať dobrotu.

Prvých päť kilometrov ide v obvyklom tempe, robíme krásne 2 kilometre za hodinu. Na kilometri 535 míňame vlečnú loď, ktorá je v pohotovosti pripravená cez kritický úsek prepraviť cargo, ktoré nie je spôsobilé preplávať samostatne, či už kvôli nedostatočnému výkonu motorov, alebo priveľkému nákladu. Alebo oboje.

A to sa už plazíme popri prvej zelenej bóji za vlečným člnom.

Miloš za kormidlom doslova líže pravobokom zelené bóje označujúce kraj plavebnej dráhy s vysvetlením, že tam je prúd nie najslabší, ale najmenej silný. Doslovne chápem rozdiel vo oboch vyjadreniach. Neviem si predstaviť, že by to mohlo byť silnejšie. Tri kilometre ubehnú za dve hodiny, motory nastavené na výkon, ako v minulých dňoch, zatiaľ sme netlačili na pílu. Na kilometri 532 to ale vypukne a som rád, že máme Miloša.

Pripájam link na krátke video, nepotrebuje to komentár.

Tlačím plynovú páku Yanmaru na doraz. Loď sa pomaly začína plaziť ptoti prúdi, robíme kilometer za hodinu a som za to vďačný. Dúfam, že motor to vydrží, potrebujeme tri kilometre. Na kilometri 530 prúd trochu slabne. Na 529 trochu zrýchľujeme, uberám otáčky, zlatý, starý, dobrý Yanmar to zatiaľ dal. Posledný kilometer je len pol kilometer. Miloš vysvetľuje, že kedysi upravovali koryto rieky a voľajako nevyšli kilometre.

Po kilometri 530 máme teda za 500 metrov kilometer 529. No paráda, to akoby sme preleteli. Zrazu loď zrýchľuje, máme štyri, za chvíľu sedem kilometrov za hodinu oproti dnu. Kokso!!! My sme to dali!!! Vypínam Yanmar, nech si oddýchne a na prívesnej Yamahe si to frčíme nezmenenou rýchlosťou. Míňame Bingen, koniec problémov s protiprúdom na celej trase vodnej cesty naprieč Európou, „Rýn-Mohan-Dunaj“. BINGO!!!

Nálada vynikajúca, varíme si kávičku a kocháme sa prírodou naokolo. Odrazu to nie je iba čosi pekné okolo nás, ale mám pocit, že to preciťujem vnútorne.

Plávame okolo odstaveného carga, ktorého kapitán, či majiteľ práve vykladá lodným žeriavom auto. Ako vraví Miloš, ide na nákupy.

Na kilometri 520 sme pri vchode ma maríny Ingelsheim. O našom príchode som informoval mailom, prišla pozitívna odpoveď. Ale pozor. Vchod do maríny je po prúde a nie proti prúdu, ako sme zvyknutí.

Musíme trafiť na mólo hneď pri vstupe, zastaviť a uviazať sa. Ak to nedokážeme, prúd nás môže strhnúť na hrádzu hneď za marínou.

Dokelu… Načo sem sme išli. Keby som vedel, čo bude nasledovať, išli by sme možno ešte o hodinu viac a priviazali by sme sa na menej exponovanom mieste. Nestalo sa síce nič tragické, ale ani príjemné.

Miloš za kormidlom vošiel do maríny, potom však nezamieril tých pár metrov na mólo, ale zahol prudko doľava. Neviem prečo, nepýtal som sa ho. Ani nebudem, záver si musí urobiť z nás troch každý sám. Pravdepodobne sa zľakol prúdu a nechcel vystaviť loď nebezpečiu. Nech je ako chce, Trintella sa oprela o motorovú loď vedľa na móle. Nič o to. Žiadna mimoriadka. Problém vznikol v drevenom nosníku, na ktorom je uložený sťažeň a ten sa oprel do modrého pásu motorovej lodi. Prúd nás na loď tlačí, nevieme sa dostať prerúčkovaním k nášmu  státiu. Kým odtláčame loď, po móle príde chlapík a začne na nás kričať. Čo to robíme a kľudne nech spravíme dieru do lode. Pýtam sa ho, či sa na druhej strane ochranného valu dá vyjsť. Áno, znie odpoveď. Beriem kormidlo, chalani odtláčajú a podarí sa nám odísť od lode. Vychádzam z maríny spoza ochranného valu, ktorý je vlastne železná stena, pri brehu, robím kolečko a tým istým vstupom, ako išiel Miloš, vchádzame dnu. Trochu kostrbato, ale predsa len sa mi darí pristáť na móle. Uväzujeme sa.

Právom ukričaný chlapík kuká na naše označenie a spustí nevyberane po poľsky. Rozumiem, že môže byť mimo svojej priemernej nálady, ale predsa len to trochu preháňa. Vyvreskuje o diere v lodi, komusi volá a už po nemecky vypráva do telefónu, že sme ťažko poškodili loď.

No… Nič príjemné. Chlapík sa ukľudňuje. Dozvedáme sa, že loď do ktorej sme ťukli je predaná a o tri dni si ju má nový majiteľ vyzdvihnúť. Ono ten vstup nie je naozaj nič príjemné pre niekoho, kto to nepozná.

Sila prúdu sa na prvýkrát ťažko dá odhadnúť. Ak idem príliš pomaly, zatlačí nás do bazéna vľavo, kde sú lode na mólach (Tam sme aj boli). Ak príliš rýchlo, môže sa stať, že neubrzdím  a prejdem do druhého bazéna, nebodaj aj ďalej. Ľutujem, že som neprijal rozhodnutie radšej pokračovať hodinku, možno dve ďalej. Máme ale čo máme, zodpovednosť je teraz na mne.

Ktosi prichádza na mólo. Tento chlapík, tentokrát rodený nemec a pôvodný majiteľ nevykrikuje, správa sa kľudne. Vymieňame si pár slov. Potvrdzuje moju domnienku, že pre neznalého je tu ťažko. Vraj sme si mali všimnúť tabulu pri vstupe, upozorňujúcu na silný prúd. To sme videli aj pri pohľade na vodu a nepomohlo. Samozrejme mlčím. Sadám s pôvodným majiteľom do malého motoráku, ideme k lodi a kukáme na škodu, čo sme spáchali.

Nič hrozné. Loď ale musí von z vody, poškodený pás dole a nový nalepiť. Ako pri ťuknutí na križovatke. Vymieňame si doklady, vyťahujem poistku od Yacht-Pool.

Pre istotu je privolaná riečna polícia, ktorá o polhodinku dorazí na aute. Všetko prebieha korektne, Policajti vravia, že pri tomto byť nemusia, ale kvôli štatistike robia záznam. Policajtka kuká na zadok lode, okrem mena hľadá evidenčné číslo. Vravím jej, že vpredu. Porovnáva to s osvedčením, sedí. Keby vedela, že číslo sme si lepili desať dní dozadu, to by inak kukala.

Všetko spísané, policajti sa lúčia, lúči sa aj chlapík. Ostávame sami. Sadám na bicykel značky „Laurint a Klement“ (historický názov som si dovolil použiť s kultového filmu „Postřižiny“) a idem dvadsaťpäť kilometrov pre auto. Po piatich kilometroch si uvedomujem, že nemám peňaženku. Pár drobných potrebujem na trajekt, sme na druhej strane rieky ako ráno, pri odchode. Tiché, polohlasné a aj hlasné zahrešenie. Otáčam bicykel a vraciam sa. Chalani už sedia na pive. Beriem od nich dvacku a opäť začínam logistický trip.

Nič mimoriadne sa tento deň už nestalo. Auto bolo na mieste. Nakladám bicykel a o polhodinku som na lodi. Volám ešte Zuzke do Yacht-Pool, vysvetľuje mi, ako postupovať. To isté, ako keď sa pokrivia blatníky, či nárazníky. Konečne si sadáme ku pestrej večernej ponuke.

Sme takmer na konci našej púte cez rieku Rýn, silný prúd nás už nemôže zaskočiť. Náladu si nedáme pokaziť, tešíme sa z postupu našej bárky.

Pre záznam… Do dnešného dňa neprišla žiadna faktúra o oprave poškodeného pásu. Asi to nebolo tak strašné. Ale aj tak nás to samozrejme mrzí.