Sme tu, posledné miesto v, kde by sme mali stáť v Kanade. S týmto pocitom sa budím v stredu ráno, 12. júna. Spokojnosť ale strieda obava. To, čo ma čaká, bude zrejme najťažšia časť môjho Atlantického tripu. Možno najťažšia skúseosť mojej jachtárskej kariéry. V lanoví píska vietor, vonku je slušná zima. Zapínam kúrenie, cvičím a napriek nechuti sa obliekam do bežeckého odevu. Beh je výborný na to, aby som prišiel na iné myšlienky, po ňom sa pozerám na blízku budúcnosť optimistickejšie.

Ralf ešte nevstal, včera sme boli na večeri v jednom z mnohých miestnych pohostinstiev, kde hrala živá hudba a Ralf si dal zo päť pív. Neboli sme sami. Na móle bola uviazaná švédska plachetnica „Muckle Flugga“ s Gustavom a Annou na palube.

Bol to zaújmavý rozhovor. My sme im porozprávali o naších plavbách, kedy najmä krútili hlavou nad našou spoločnou preplavbou Severozápadnej cesty. Ich príbeh nebol ale o nič menej zaujímavejší. Gustav má päťdesiat dva a na lodi žije už dvadsať rokov. Anna sa k nemu pridala pred štrnástimi rokmi. Už som zabudol, kde vo švédsku žijú. Gustav pracuje v s autami a Anna v detskej škôlke. Loď je ich domovom, v zime si dokonca v lodi kúria drevom v malej piecke.

Gustav preferuje plavbu v chladných oblastiach. Nie je tam taká tlačenica ako na juhu a má rád drsné more. Jeho loď vyzerá byť na to stavaná, je to taká malá pevnosť. Vlastne, prvýkrát je dlhšie z domu a plavil sa v teple. Vzali si s Annou štrnásť mesiacov voľna a robia ten istý okruh ako my. Akurát bez horolezcov a neodišli z Grécka, ale zo Švédska. Na druhý deň už plávajú do Grónska, odchádzajú pred nami. Ralf ešte trochu doplnil tekutiny a išli sme aj my.

Kávička po behu, raňajky, dopísanie a uverejnenie článku na môj blok a už máme obed. Stále cítim potrebu pohybu a tak vyrážam do obchodného centra, vzdialeného štyri kilometre. Musím si kúpiť dátovú kartu, závislosť na internete je tu celkom príjemná. Nie je to ale iba surfovanie, ale hlavne získavanie informácií o nasledujúcej plavbe. Kartu som zohnal, mám toľko dát, že ich nemôžem minúť. Mám celkom dosť, okrem behu mám v nohách desať kilometrov. S Ralfom sme sa boli najesť pre zmenu v „číne“. Je už večer, berie ma spánok.

Štvrtok 13. júna sme začali hneď zrána. Už niekoľko dní pozorujem, ako mi epedy zospodu vlhnú, pomaly to preráža navrch, plachta je v rohoch vlhká. Tomu sa tu nevyhneme, kým nebudeme na juhu, vlhkosť sa bude tvoriť. Ale z času na čas to všetko treba „vyluftovať“.

Keď so už v pohybe, periem si. Vonku fúka tak svižne, že prádlo mi uschlo aj v tej zime za tri hodiny.

Ralf sa púšťa do skriniek. Všetko vyberá, utiera vnútro a vkladá späť. Zrazu začne trieskať na stole po vytiahnutých handrách a na výsledok sa zdesene pozerám.

No… Švábi na lodi je to posledné a predposledné, čo si želám. Aj keď je staré  námornícke pravidlo, „kde je jeden šváb, tam ich je sto“, dúfam ale, že tento bol výnimka. V týchto oblastiach je to skôr rarita. Aj keď… Pravdepodobne sa to dostalo dnu so zeleninou, ktorú tu držím. Uvidíme, čo sa udeje. Hádam to bol naozaj vlk samotár. Dúfam, že nie vlčica samotárka. Otvorili sme s Ralfom podlahu, no okrem množstva vody, ktorá sa tu usadila z vyzrážanej vlhkosti sme nič nevideli. Dôkladne sme dno lode vyutierali do sucha “

a opäť položili podlahu. Kým som piekol chlebík, prišla cisterna, ktorú som ráno objednal a natankovalo sa paliva po vrch do troch lodí.

Je večer, mám opäť toho dosť. Ešte som vykonal rezerváciu auta, zajtra na obed pre neho idem. Zíde sa pre ďalšiu logistiku.