Ráno nič nenasvedčovalo predpovedi zo včera. Bolo bezvetrie, hádam len dosť zamračené. Skontroloval som predpoveď, podľa ktorej sme sa rozhodli správne, keď sme tu zostali. Pustil som sa do činnosti, ktorú som už dlho odkladal, začal som si robiť poriadok vo svojich veciach. Dosiaľ som túto potrebu nepociťoval, kajutu som mal iba pre seba. Zanedlho ale budeme štyria a v Grónsku siedmi. Na dobu piatich týždňoch sa budem o kajutu deliť s Ralfom a on tiež potrebuje niekam svoje veci uložiť. Trvalo mi dve hodiny, kým som si to preorganizoval. Ani som netušil, koľko letného oblečenia som nanosil do lode v Grécku. Všetko je vlhké, v poličkách sa zráža voda. Vyvesil a vysušil som to v studenom vetre na zábradlí, poličky vyutieral a nepotrebné veci zbalil do batohu, ktorý zrejme v najbližšej možnej dobe poputuje domov. Ale poriadok mám, Ralf má pripravené miesto, tých päť týždňov hádam nejako prežijem.

Pred obedom sme vyrazili do obchodu, asi desať minút chôdze. Počasie sa zhoršuje, dvíha sa vietor a utekáme pred dažďom. Kúpil som hovädzie, na večeru bude guláš. Hneď vedľa obchodu je nápis „Restaurant“, tak sme sa tam uchýlili, kým neprejde dážď. Z reštaurácie s a vykľul bar. Ralf si dal pivo, ja tiež, ale bez alkoholu. Taká milá pani v stredných rokoch k nám pristúpi, kuká na nás a po chvíli povie: „Konečne cudzie tváre“. Prisadne si a k nej sa pripojí šťúply chlapík. Ten má zjavne svoju špičku. Rýchlo sa porúčame a ideme na loď. Na naše prekvapenie, chlapík asi o hodinu vchádza na palubu a derie sa dovnútra. Keď mu vravím, že my tu nemáme čo piť, vyťahuje igelitku s ôsmymi pivami. Potom je už k nezastaveniu. Ralf si s ním dá dve pivá a chlapík nám o sebe rozpráva.

Volá sa John, má 52 rokov a vo Fermeuse strávil celý svoj život. Má dve dcéry z dvoch manželstiev, je dvakrát rozvedený. Jeho druhá žena bola kanadská indiánka. Vraví, že to bol oheň a ľad zároveň. S dcérami veľmi za dobre nie je, žijú inde a roky ich nevidel. Má aj dve vnúčatá, ale vraj by ich už nespoznal. Nedodávam, že ani oni jeho. Vidím, že John je k nezastaveniu, potrebuje sa vyrozprávať. Ralf sa ho pýta, prečo dnes nepracuje, keď je pondelok. Je stolár, pracuje vonku na novostavbách. Je ho pracovný čas sa ale nedelí na pracovný a voľný deň, ale na dni, keď je počasie dobré a zlé. Dnes je zle, tak ti s nami celkom slušne naliaty sedí. Po dvoch hodinách sa nám ho napokon v úplnej slušnosti podarí vypoklonkovať z lode a ja sa púšťam do gulášu.

Večer ešte študujem sprievodcu. O tejto časti New Foundlandu, ktorá sa prezýva „Avalon“ píšu, že si máme dávať pozor na prúdy. Vďaka neďalekému Labradorskému prúdu sú veľmi nestabilné a dokážu so sebou priniesť aj mráz. Týka sa to aj nárazových vetrov, ktoré často nečakane udrú. Popravde, tento región má mnoho abnormalít. Náhle zmeny počasia vedia prinútiť posádku lode hľadať útulok a preto by sme mali mať preštudované únikové možnosti. Študujem prístavy po ceste. Ráno, 11. júna, 2019 sa budíme do studeného, krásneho rána.

Rýchlo cvičím, kávička, teplé oblečenie, odväzujeme sa a opúšťame bezpečný prístav Fermeuse. Do St. John´s to máme 45 míľ. O osem hodín nárazového vetra z ľavoboku a aj bezvetria, sme sa uviazali na móle v prístave St. John´s. Vyzeralo to takto:

Pravdepodobne sme v poslednom prístave v Kanade. Odtiaľ to chceme udrieť rovno do Grónska. Do Nuuku je to čosi vyše 1000 míľ, potrebujeme minimálne sedem dní prijateľného počasia. Vzdialenosť, zima, ľad, časté hmly a nestále počasie v tejto oblasti bude pre nás riadnou výzvou. Ale to už tak chodí. Po obrovskej výzve, preplávať východné pobrežie USA a Kanady, nastupuje ďalšia, o to väčšia. Ale medzitým si ešte trochu oddýchneme. Máme štyri dni voľna, Mišo Sabovčík so Sisou prídu v sobotu, 15. júna. V nedeľu by sme už chceli odísť, predpoveď počasia sa zatiaľ od nedele na nasledujúcich päť dní javí schodne.  Nudiť sa nebudeme. Musíme doplniť vodu, naftu, plyn, nakúpiť, nájsť práčovňu. Ralf strihá filmy a ja si cibrím svoje skromné spisovateľské pero.