V nedeľu 25. mája 2025 sme sa odhlásili a vyplávali z Bermúd, krásneho súostrovia, kde sme za tých pár dní zažili solídnu búrku s bleskami na kotve, ale aj bicykel v hustej premávke, skvelú atmosféru v miestnych puboch a dokonca aj karneval v hlavnom meste Hamilton. Bol to oddych, ktorý sme s Peťom po 12 dňoch na Madeiru, 24 dňoch na Sv. Martin a 7 dňoch na Bermudy, iba s krátkymi prestávkami, už potrebovali.

No… všetko má svoj koniec a po štyroch dňoch aktívneho oddychu sme sa odfotili v tímových tričkách, ktoré doniesol Palino Prepiak, odviazali z bójky, cez vysielačku si vypýtali povolenie vojsť do prívodného kanála a boli sme opäť na oceáne.

Ani sme poriadne nestihli vytiahnuť plachty, udica, ktorú chalani ešte v plytkej vode vyhodili, sa prudko zohla a navijak začal rapčať. Výsledok sa objavil o chvíľu.

Chalani poctivo barakudu vyčistili, naporciovali, dali do nálevu a upratali kokpit. Ich prekvapenie, keď som im povedal, že to jesť nebudem narástlo, keď som im povedal dôvod. Problém je choroba zvaná „ciguatera“. Je to obávaná choroba, ktorej meno pochádza z kubánčiny a znamená jed, aký majú morské hady. Vyskytuje sa všade, kde sú koralové útesy. Na odumretých koraloch sa usídlia riasy a v nich sa usadí toxín z mŕtvych koralov. Malé ryby žerú riasy a veľké zase tie malé. Tak sa jed, ktorý je pre ich nositeľov neškodný, dostáva do mäsa, ktoré sa pri neopatrnosti môže dostať do nášho tela. A tak barakuda, ktorá sa ulakomí na našu návnadu, nás môže dokonca aj pomaly zabiť, kým tá istá ryba v oceáne je pochúťka. Ako príklad uvádzam Mira Račana, kapitána plachetnice „Snehurka“, s ktorým istý čas naše lode susedili na kotve v Grónsku. O tom, ako popisoval priebeh choroby, ktorej sa vlastne dodnes úplne nezbavil, nebudem hovoriť, dá sa to vygúgliť. Nech je ako chce, chalani po mojom výklade a po preložení textu z jachtárskeho sprievodcu Karibikom zaváhali. Nakoniec krásny úlovok skončil v mori. No čo už…

Plavba, ktorá nás čaká, vôbec nie je jednoduchá. Budeme prechádzať pásmom búrok, pričom sa bude meniť aj smer vetra. Vyrátal som, že prvé pásmo máme šancu predbehnúť, kým pretne našu trasu. Prvý deň na motore ešte pohoda, druhý deň som zaznamenal ďalšiu novú skúsenosť. Plavba v 20 uzlovom vetre na oceáne. Novinkou je, že plávame, vlastne motorujeme proti vetru. Teda… dosť nepohodlné…

Nič iné nám ale neostáva, čas, kedy nás pretne búrka, sa blíži a mne úplne stačila skúsenosť z plavby na Bermudy alebo noc na kotve v búrke. Nakoniec, v noci nás to tesne minulo za chrbtom, videli sme v diaľke za nami blesky. (Biela bodka sme my.)

Ráno 27. mája je už „utešené“, plavíme sa opäť v dobrom vetre na plachtách.

Sme stabilní, „malý“ Peťo Kincel vraví, že zo šestky jeho stupnice prešiel na dvojku, „veľký“ Peter Prepiak má pravdepodobne 6+. Hladný pohľad Peťa ma ale posiela do kuchyne pripraviť čosi pod zub. Vyťahujem z mrazáka kuracie stehná, vykosťujem ich, nasleduje cibuľa, koreniny. K tomu ryža a kuracie rizoto v neskoré popoludnie je odmena za predošlý deň a to už zapadá slniečko.

28. máj nebol deň, na ktorý budem spomínať ako na jachtársky sen. Ale ako vraví Palino Prepiak, každý príbeh má svoju vlastnú pravdu a tá sa v závere počíta. Inými slovami, ak to nebol jeden z najkrajších  jachtárskych dní v mojom živote, určite bol jeden z najťažších. Príbeh, ktorý v našom podaní pri táborových ohňoch naberie punc pravého dobrodružstva, prežitý neohrozenými hrdinami v titanskom zápase. Sme okolo 300 míľ pred New Yorkom, vietor nám duje do chrbta svojou dvadsaťpäťkou, proste valíme a míle ubiehajú.

Búrkové pásmo pred nami by sme mali opäť predbehnúť spôsobom malého psa, ktorý silnejšieho predbehne rýchlejšie.

No ale… vedeli sme, že budeme križovať Golfský prúd. Nie je to žiadna sranda, pri brehoch USA má prúd niekde šírku 50 míľ, jeho rýchlosť je 3 a pol uzla. Otázka znie, aké sú parametre na našej polohe. Pretože sa začínajú diať čudné veci. Oproti dnu robíme 6 uzlov, kompasový kurz je 320 stupňov, náš pohyb ale zanecháva za sebou čudnú stopu.

Valíme 6 uzlov oproti vode, GPS ukazuje tri. Dokelu… je možné, že sme už v Golfskom prúde? Tak skoro? Otváram knihu mudrcov a zisťujem, že v miestach, kde sme, prúd je už severo-východný. Vietor stúpa do 30 uzlov, juho-východ. A na mori je celkom slušná mela. Samozrejme, dopredné približovanie kleslo na jeden až dva uzly a rozdiel v našej polohe medzi 28. májom večer a 29. ráno je minimálny, pár míľ.

Naše výpočty o tom, ako vybabrať s búrkami, sú ta-tam… Proste berieme, čo je, vybrať si aj tak nemôžeme. (Naša poloha je biela bodka.) Našťastie sme iba zmokli.

S loďou to všelijako vrtí, občas nás trafí solídna vlna a trupom to trasie. Neprekvapilo by ma, keby sa čosi pretrhlo alebo… radšej nemyslieť. Na Bermudách boli na kotve dve lode bez sťažňa. Francúzsky pár mal dokonca na palube tri deti, keď sa im v silnom vetre pretrhlo oceľové lano a prišli o sťažeň. Ako vraveli, na Bermudy domotorovali len tak-tak.

No… my síce deti nemáme, akurát tak hlavu s bláznivými detskými snami, taktiež máme sťažeň upevnený 14 oceľovými lanami. Utrpenie trvalo od poobedia do skorého rána 29. mája. Loď, ktorá so sebou rôzne hádzala a nedala nikomu z nás spať, sa začala nad ránom upokojovať. Priemerná rýchlosť dva uzly narástla na tri a pol. Plavba sa ukľudnila, prúd zjavne prestal pôsobiť, vietor ostal. Akurát sa po chvíli otočil a tak si to opäť na motore valíme vo vlnách oproti s troma uzlami.

Máme toho naozaj dosť, spať sa veľmi nedá, nespať taktiež. Poriadne sa ochladilo, sme oblečení, ležíme v spacákoch. Pali sa chytá sporáka a pripraví varené zemiaky a vajíčko s maslom. Utrpenie tretieho druhu končí v noci, ale to si už nepamätám. V noci na 30. mája nemám službu a budím sa na takmer rovnej hladine s bočným ľahkým vetrom zľava.

Rýchlosť 6 uzlov, vychádza to na New York v sobotu, 31. mája ráno. Štartujem Iridium, sťahujem počasie. No… v sobotu skoro ráno opäť trma-vrma, ale to už by sme mali byť vnútri v zátoke „Sandy Hook Bay“.

Posádka sa preberá zo zlého sna. Peter Prepiak mal z Petrovej stupnice morskej choroby 1 – 6 pravdepodobne 9−, Peter je v úplnej pohode, neduh z vĺn na oceáne ho ani neoblízal. Pali chystá raňajky, praženičku.

Pri lodi sa premávajú delfíny, dokonca sa popri lodi mihla žraločia plutva. Pali ju stihol ešte v diaľke zachytiť.

Sme 10 míľ od „Sandy Hook Bay“, zajtra, posledný májový deň, nás čaká prihlasovacia procedúra do USA. Vyzerá to, že stíhame s počasím, rozfúkať sa má až o dve hodiny. Konečne sa chytá Petrov Starlink, darí sa mi rezervovať miesto v maríne. V New Jersey, rovno cez rieku Hudson oproti dolnému Manhattanu. Vyplňujem dáta do aplikácie CBP, „Customs and Border Protection”.

Vtedy sa udialo čosi, čo bolo v mojom jachtárskom živote nové, čosi, na čo nikdy nezabudnem, čosi, čo zároveň obohatilo moje teraz už spomienky jedinečným spôsobom. Čosi, čo by sa tiež mohlo rozprávať pri táborových ohňoch. Tento posledný odstavec píšem už v maríne, už oproti dolnému Manhattanu.

A aby som o udalosti mohol napísať, musím to najprv spracovať, nielen pisateľsky, ale aj psychicky. A bolo toho hodne…