Konečne sa dostávam k tomu, čo sa vlastne udialo. Nie preto, že by som udalosť nevedel spracovať, aj keď aj to bolo treba. Chalani odišli z lode v deň nášho uviazania sa v Hudson Point Marina, v New Jersey, oproti dolnému Manhattanu.

S Peťom sme ostali sami, ale nie nadlho. V ten deň prišli Darvillovci, Audrey a Jack s vnukom Andrewom. Nákupy, chodenie, spoločenský život a na písanie neostal čas. Našťastie, Palino Prepiak ma predbehol a napísal krásnu „esej“. Využívam s jeho súhlasom jeho opis udalostí a nakoniec pripojím svoj pohľad. Pali to písal ešte plný emócií na mobile. Je to teda bez interpunkcie a za prípadné chyby sa s Palinom ospravedlňujeme.

Nech sa páči:

Pirati z Karibiku 6 – US entry

Je piatok vecer 30.5  a po burke, protivetru a dazdi sa pocasie pomaly stavia na “nasu” stranu. Vietor sa staca na zadobocak z port side (juhozapad) a pri zapnutom motore si o polnoci preberam sluzbu. Bude do 3:00.

Kontrola lan, kurz, zbezny pohlad ci je vsetko ok a sadam si zabaleny v “zimnom” komplete pri cca 10 stupnov celzia do kokpitu. Minulu noc sme dokonca zapli aj kurenie. A to niekto hovori o globalnom otepleni?

Citam, ale chlad a mrholenie ma po necelej hodine zahana dovnutra. Poloha s vyhladom na kormidlo a pristroje v salone. Hmla na cca 200m, preto pozeram na AIS najblizsia lod niekolko Nm. Vladovi sa nedari spat a obcas kukne aj na radar. Sea is clear, go ahead.

Sme cca 25Nm pred vstupom do plavebneho kanalu NYC/ Sandy hook.

Vlado kontroluje nasu elektronicku aplikaciu na prihlasenie vo vodach USA. Tak ako vzdy, je to klasicka “otravna” aplikacia. “Umela” “inteligencia” ma ako takmer roduverneho zahoraka zaradila medzi us citizen…tak to Vlado rucne opravuje a prepisuje.

O 2:25 sa zvonka zda nieco zvlastne, zeby blesky? Mali sme ich pred par dnami a naozaj intenzivne v niekolkosekundovych intervalov urobili z noci “den”. Ked sa chytim schodikov a vyklonim hlavu vyssie je jasne, ze takto sa moze blýskať iba ked sa zobudi Matuska (Waldemar :-)) a cele Tatry…

Vykriky naspidovanych anabolickych “piratov” v styroch “akcnych” gumakoch (dva z kazdej strany po 6 ludi), mensia cca 30 metrova “fregata”, svetelna hudba v style b-eckovych kriminaliek z holywoodu, pistole, puta, helmy a hlucne pokriky v kadencii, ktoru chlapci odkukali od znelky australskeho rogbyoveho teamu v style Haka abortianov…fuck, cele zle.

-Stop the engine!!!

-All people on the boat!!!

-Show the hands!!!

-Dont go back to the boat!!!

Atd…

Bez zakladov slušného spravania ktore v dobrej namornej praxi znamenaju otazku: sir, moze te mi povolit vstup na vasu palubu (ktora je mimochodom podla vlajky lode “slovenskym uzemim”) z oboch stran na lod vyskakuju uniformovane zrudy, ktore nahanaju strach. Jack Sparov by samozrejme pustil do gati ale ten, kto uz raz spoznal zakutia CPZ na Krete zostava pokojny ako vsetkych 7 statocnych v uvodnych titulkoch.

Zjavna presila v pocte 30:5 nas obracia k lahkej defenzive. Nebudeme pokusat o zazrak na Zelenskeho sposob, ale radsej s noblesou ocovskych bacov v gumakoch velkosti 14 pokorne zlozime valasky…vsak pride cas ked im to vratime. Ked orly zletia z Tatier, tiahnu na podolia, ponad vysoke to hory, ponad sire polia a pred carom bude druzina nevelika stat (Vlado Allan maly Peto, velky Peto a ja) su to vitazi, kazdy v jasnej zbroji. Ale dnes asi aj nie…

Vsetci sme zahnani na provu lode. Zbrane sice zostali v puzdrach ale z pohybov je zrejmé, ze tasit pirati z us coast guard vedia. Ja som obleceny aspon ako/tak, dole sice zostal nepremokavy komplet ale Allan vysiel z postele na palubu bosy, maly Peto ma aspon lahku mikinu a velky Peto stihol tiez schmatnut lahku bundu. Vlado dostava pokyn zostat pri kormidle a udziavat priamy kurz na nizkej rychlosti. Ziadne prudke pohyby, vsetko bez zmeny kurzu.

10 stupnov teplota, 2:35 nad ranom, hmla na 200 metrov, sychravo a ako ceresnicka na torte 30 uzlovy vietor a vlny je kombinacia, ktora nase tvare nepribesie usmev. Ak stojite v pyžame skor je to usklabok.

Cez okno vidime, ako sa v prednej kajute vsetko meni na jeden “bordel”. To samozrejme neznamena, ze by sa tam nastahovali lahke dievcata z dolneho Manhatanu (aj ked sme medzi piratmi identifikovali dve zenske tvare) ale bordel v tom “slovenskom” vyzname. Matrace a spacaky su vyhodene na zem, mokre kanady si z nich robia koberec a dvaja “experti” sa snazia rozobrat nadrz na vodu, ktora je pod postelou. Zdvorila otazka “May we politely ask what you are doing?” zostáva s odpoveďou od piratov ktori nas strazia na prove lode, ako keď sa tínedžera spýtaš, kedy príde večer domov…

Stojíme a mrzneme v tme, krcovito sa drzime vantiv a nohami tlmime jazdu lode po vlnach. Keby niekto z nas urobil taku kok****tinu a vysiel v noci na provu lode bez vesty a harnesov, tak Vlado dostane dvojnasobny infarkt v priebeho 0,5 sekundy. Mimoriadne nebezpecna situacia ak by niekto spadol do mora… Loď pod nasimi nohami sa zacina viac podobat na zberny dvor v Spiských Tomasovciach 10 minút pred tym, ako ho zatvoria.

Po pol hodine si naivne myslime, ze dalsim krokom by bola iba demontáž kýlu. Ale to mýlime. Este sa nedohrala ani prva tretina zapasu “pirati” proti posadke “Civetta 2”. A zatial sa zda, ze druzstvo “Civetta2” sedi na striedacke a nevyslo na lad…vsetko zle…

Prichadzaju dalsi “nikym” nepozvani “pirati” ktori si dokonca doniesli aj velku bednu. Zacnem sa potit, lebo je navlas rovnaka ako Lajov chladiaci box na jelena. A ked tam Lajo da rozporcovaneho jelena pre 40 majunistov, co ked sa tam strati niekti z nas? Z bedne si hostia vyberu rozne pakšamerle, behaju v lodi, odoberaju nejake vzorky a balia do sackov. A my ze: “asi doniesli burgre a Burbon”. Vsak americania by nas nevitali chlebou solou a zincicou. My sa vieme adaptovat aj na ine kulkturne zvyky… zial iba sklamanie.

Prva hodina na prednej palube zacina vyzerat ako zly vtip. Mimoriadne zly vtip.

Comandant zasahu vychadza zo skladky odpadov v podpalubi a zamieri si to ku kotevnej retazi. Silne baterky sa snazia presvietit 80 metrov nerezovej retaze a par desiatok metrov povodnej pozinkovanej na dne retazovej lukne. Nakolko sme posledny den na Bermudach venovali oprave kotevneho vratku (riesili sme nove uchytenie dvoch chybajucich skrutiek na kotevnom vratku) bol som trochu citlivy na okovane cierne kanady, ktore sa necitlivo snazili o analyzu hlbky a obsahu kotevnej lukne.

Kolko ma retaz dlzku? Zaznie otazka od comandante piratov. S ohladom na jeho mikoriadne “inteligentny vyraz” dostava moju vnutornu prezyvku Che Gevara. 

“80 metrov.” Odpovedam zdvorilo.

“To ju mozeme vytiahnut s kotvou a spustit do mora,  tu je hlbka 150 feetov” Odpoveda studnica mudrosti Che gevara.

Je tu hlbka 50 metrov, ideme na volbobeh cca 3 uzly a pri spusteni 80 metrov kotvy s retazou si aj prvak na zakladnej skole uvedomi, ze toto je fakto blby napad. Ak by zacal, za chvilu pride taka “jeba”, ktora bude asi ako mladdia sestra katamaranu vo Frikese na Ithake.

“Sir, je tu hlbka 150 feets ale retaz ma dlzku 80 metrov čo je 240 feets. A to je viac ako je hlbka.”

Chvila inteligentneho “zaseku” Che Gevaru a kym stihne vypustit comandante dalsiu “mudrost” ako to vyriesit preberam iniciativu a pristupujem z vyhradeneho priestoru k lukni a navrhujem vytiahnut retaz do priestoru nad plynovymi flasami. Ak by sme dali retaz na palubu paluby vo vetre a vlnach spadla by spadla do mora. 80 metrov retaze je niekolko desiatok kilogramov a to nikto nezachyti ak by vlna strhla retaz do mora.

Od CheGevaru nasleduje informacia do vysielacky a po suhlase velitelskej lode dostavam sprostredkovany suhlas na asistenciu aj ja.

“Treba zapnut vypinac kotvy ktory je v lodi.” oznamujem stroho v anglictine a kyvnem na maleho Petra nech zajde do lode. Znova komunikacia s velitelskou lodou a nakonie suhlas. Na palubu pride dalsi vojak ktory pozorne sprevadza Maleho Peta do lode a pozerana sa mu na prsty ked vytiahne cerveny vypínač – zapnutie kotevneho istica. Urcite bol pirat prelaknuty, lebo cerveny vypinac na kotevnom vratku Civetty 2 je na nerozoznanie od cerveneho vypinaca v ovalnej pracovni bieleho domu. A ten v bielom dome bol po nástupe Trumpa uz viac krat odisteny…zatial este nestlaceny. Ale maly Peto je profik a pri pouzivani cerveneho vypinaca sa od neho moze ucit aj Donald….

Ja si na prove “osvojujem” dalsieho vojaka ako svojho asistenta a davam mu do ruky ovladac na kotvu s dvomi gombikmi. Jeden hore, druhy dole. Snad to zvladne. Jednoduchsie zariadenie tazko vymyslíš aj pre “zelenu” hlavu. Nakoniec sa synchronizujeme, vojak stlaca tlacidlo a ja vyberam retaz. Dokonca aj “rozmysla”, lebo ked nestiham ukladat retaz zastavi vratok a pocka. Po vybrati retaze vola Che Gevaru aby skontroloval, co všetko sme ukryli pod 80 metrov retaze. Zial, na smutne sklamanie Chegevaru, ze okrem blata a par chaluch zase nic. Pravidla kontroly su striktne a ako som po skusenostiach v korporate zazil viac krat, pravidlo “4 oci” je zavedene aj v US cost guard. Moj “asistent”, dalsi clen komanda, svieti a prehladava luknu na retaz a nakonie obaja skonstatuju a ohlasia do vysielacky velitelskej lode, ze tam fa(c)kt nic okrem retaze nie je. Hlasenie cez vysielacku povoluju, ze retaz moze naspat do lukne.

Cesta retaze naspat do lukne uz je po sklamani “asistenta” trochu menej koordinovana a tak po mojom pokyne “stop” sa vratok nezastavi, retaz sa zasekne a poistky elektrickeho vratka su v prdeli. Kotvu uz nevytiahneme, musime menit poistky. To na klude posadky moc neprida. Pozriem sa zlostne na pirata “asistenta”, ktory zasekol kotevny vratok a vyhodil poistky ale jeho pohlad  na situaciu vyjadri iba jednym slovom “sorry”. A tym pre neho vsetko (aj zodpovednost) konci.

Cas pokrocil a na palube sme mokri, prefúkaní uz 1,5 hodiny. To vsak ani nahodou netusime, kedy tato nočné trápne divadlo dostane zaverecnu oponu a nas 1,5 hodinovy  “standing ovation” zmenime na normalne sedenie v kokpite alebo v salone. Nakolko sa mi zda, ze moj retazovy asistent vo veku mladsom ako moja najmladsia dcera bude vnutorne citit aspon trochu “zodpovednosti” za dojebany kotevny vratok, obratim sa k nemu a dorazne sa ohradim k casu ktory sme uz stravili na palube a k potrebe zobrat si vetrovky z kabiny. Na moje prekvapenie reaguje “normalne” a spyta sa kde mame vetrovky. Dostane informaciu a po pokyne cez vysielacku prinasa dalsi “pirat” aspon vetrovky. Trochu utecha na tretiu tretinu. Zapas  “pirati” proti “Civetta 2:0 sa nemeni,  tím Civetta 2 stale nevykorculival zo striedacky na ladovu plochu…

V podpalubi sa rozobera co sa rozobrat da. Cez okna vidime do lode a zaciname chapat, ze cielom piratov je v lodi “nieco” najst….

po dalsej pol hodine sa dostavame do vstupnej plavebnej drahy nakladnych lodi z NYC co vyhodnoti veliaca lod ako riziko a Civetta2  dostava pokyn otocit naspat na juh, kurz 180. Touto zmenou kurzu sa situacia na palube este viac zhorsi nakolko vietok z juhozapadu a s nim aj vlny, mame teraz priamo do ksichtu. Po par minutach pada rozhodnutie, ze 4 clenovia posadky na palube bez zachrannej vesty stojaci na prove lodi iducej proti vetru a vlnam je fakt “chujovina” a dostavame pokyn, aby sme sa stiahli do lode. Vsetci povinne sadnut a ticho. Dvaja pirati nas kontroluju s stale na nas zazeraju.

Allan a maly Peto uz s “modrymi” perami sa viditelne tešia na zmenu k lepsiemu “zivotnemu prostrediu”. Mozno ich predchadzajucich 2,5 hodiny v zlom zivotnom prostredi zmeni na greenpisakov…dufam vsak ze nie.

Na toaletu mozeme ale iba v doprovode “pirata” a otvorenych dveri. Neviem co tym sudruhovia pirati sleduju, ale zacinam citit trpku prichut americkeho vyznamu  slov “ludske prava”. Sukromie na WC je nieco, na co bude asi potrebny dalsi dodatok k ustave USA…

Medzitym je Vlado drzany separatne od nas a ciastocne sa moze vyjadrit k ovladaniu lode z kokpitu.

Nakolko aj on uz potrebuje na toaletu vychadzam z nasho podpalubneho ukrytu a vymienam Vlada v pozicii “co-skippera”. Sadnem ku kormidlu a zazeram na piratom, ktori sedia na “nasich” miestach na palube. Tvarim sa indiferentne-pohrdavo, nech pirati vedia, ze ich ma slovensky orol na haku.ale este nezletel z Tatier…

03

Par viet medzi Che Gevarom a velitelskou lodou zachytim a porozumiem, ze na lodi sa “nic nenaslo” a preto je treba “focus to the detail” niekde inde.

Ked Vlado vyjde na palubu, vidim ze je flustrovany a ma toho plne zuby. Drzali ho sice 2,5 hodiny v krytom priestore kokpitu ale mimo ostatnych clenov posadky co sposobilo psychycky tlak a prehlbilo pocit bezmocnosti. Tu mame vsetci,  ale na rozdiel od Vlada sme si neustale vymienali “vtipne” a “stavnate” komentare v slovenskom jazyku na adresu piratov co nas styroch udrziavalo v lepsej nalade ak “odseparovaneho” Vlada. Kyvneme si s Vladom a zostam za kormidlom. Pokyn od Che Gevaru je jasny: zmena na sever a ideme na molo na Sandy Hook.

Sandy Hook je krasny pieskovy poloostrov, destinacia na letne kupanie pre novych yorčanov a obyvatelov Jersey City. Moje spomienky spred niekolkych rokov su velmi pekne. Pri kupani som vylovil horseshoe kraba a na 10 minut som sa stal hviezdou a najfotografovanejsim kupajucim na miestnej plaze s horseshoe krabom v rukach. A potom druha krasna spomienka, ked sme vdaka pokute za parkovanie mohli absolvovat nazivo moj prvy (a dufam aj posledny) US court case. A ten sme aj vyhrali!

S ohladom na tieto vesele spomienky som vnimal 12 milovu cestu na “pieskovy hak” ako pozitivnu spravu. Zial, Sandy hook ma aj military zone kde ma jednu bazu US Costal Guard. To som netusil….

Nasledoval som “velitelsku” lod a moj pohyb kontrolovali dalsie dva clny z oboch stran. Myslim, ze aj Petko P. z Grasalkovicovho palaca by tisko zavidel, lebo zatial sa mu nedostalo  takejto pocty, aby do usa prichadzal v doprovode US silovych zloziek. Raz darmo, az teraz som zacal vnimat co znamena ked ta “ochranuje” America. God bless America.

Pokyny su usecne, strohe, komunikacia zo strana Che Gevaru je zaludna a hlave su jeho otazky “divne”.

-Ako dlho poznam kapitana?

-Prevo sa plavim na tejto lodi?

-Bol niekto na lodi na navsteve ked sme stali na Bermudach alebo v karibiku…atd.

Opovede isli zo mna s nadsenim, ktorym som sa snazil vyjadrit moje “pohrdanie” so vzniknutou situaciou. Kontrolne otazky, ktore padli opacne, z mojej strany na Chegevaru, zostali bez odpovede ale so strucnym “I am not authorize to answer”. Fakt zabavna a plnohnotna obojstranna komunikacia. Pocit “velmoci” si pirati uzivali….

Pred military zone sa s Vladom menime a v 30 uzlovom vetre a vlnach pristava Vlado na miestnom mole. Jedina pozitivna vec je, že asi 6 mladych vojakov nam asistuje a privezuju lod. Pristavaci manever sme zvladli na jednicku. Ked sme uviazaní dostavame pokyn opustit lod a cakat na mole. Prve dve vlny nas opat premocia a nas pokus odist na breh a vyhmut sa vlnobiti je zamietnuty s lahkym naznakom ruky smerom k samopalu na ramene. Nuz radsej mokri ako mŕtvi a tak stojime pod nepravidelnou slanou sprchov kazdej 7 vlny.

Prichadza par novych “bossov” a jeden z nich zablyska odznakom. Taky este v zbierke nemam, ale poznajuc niekolko filmov z americkeho prostredia, nebudem drazdit strkaca bosou nohou aby mi k odznaku ukazal aj slozobny preukaz s menom a identifilacnym cislom z ktoreho si pre istotu urobim fotku do mobilu. Tadialto cesta nebude,,,zatial vieme iba to, ze operacii “pirati z karibiku 4: Civetta 2” veli niekto z DEA. (Pozri DEA.gov)

Na lod prichaza pes, ktory sa vo vetre a vlnach trasie ako my po prvych 2,5 hodinach na palube. Vysledok je rovnako negativny ako cinnost piratov za prve 3 hodiny na lodi. Nastastie je uz svetlo, 9:00 a my stojime na pevnej zemi. God bless America again.

Okolo lode sa postupne zozbiera  dalsich 10 ludi a my stojac vo vyhradenom priestore na mole neustale sprchovaní slanou a studenou sprchou sme pochopili, ze sa na Civette 2 hladaju drogy. Jedine drogy su vsak dve kilove balenia Nutelly, ktore sme sme vyžierali pred spanim a nevedeli sme sa od nich odtrhnut. Zavislost je sviňa.

DEA a pirati by sa vsak s vysvetlenim, ze skutocna droga pre nas je sailing, urcite nedokazali stotoznit. Preto to ani neskusame. Ich miera humoru je mimoriadne rozdielna od tej nasej. Nakoniec dostavame pokyn presunut sa do haly a cakat na “investigation”.

Znova prichadza rozdelenie na “kapitan” a “posadka”. Nevieme akymi otazkami trapia Vlada ale vidime na neho na druhej strany hangaru a taktika chlapcov a dievcat z DEA je priezracna ako Hincové pleso. Hra na dobreho a zleho policajta im nevychadza. Vlado sa zda byt dostatocne odolny a na priblble otázky reaguje s rozvahou. Aspon to tak citame z jeho pohybov tela a pier.

Nakoniec sa priblizne tucet ludi s Vladom presuva na lod a my ostatni zostavame v hale. Co sa deje na lodi nevieme, ale tusime, ze po prvom “rozoberani na mori” prichadza novy level “rozoberanie na mole”.

Asi je zbytocne zopakovat, ze okrem statia v hale (ziadne stolicky) a toalety s doprovodom ozbojeneho pirata sme zatial pohostinnost ameriky nepocitili…ak za formu US pohostinnosti nepovazujeme skutocnost, ze sme stale nazive.

O pol dvanastej nikym nopozvana skupina navstevnikov opusta lod a my dostame pokyn vratit sa na lod. Vlado nas caka viac-menej v stave, ako sme sa s nim lucili pribizne pred jeden a pol hodinou. Zial toto iste nemozeme povedat o Civette 2. Rozobrate s rozhadzane je v lodi snad vsetko.

Mozno s vynimkou toaletneho papiera a sady gola klucov. Keby niekto dokazal tak rychlo upratovat s skladat ako dokaze DEA s US cosst guard rozoberat a rozhadzovat, urcite by dokazal zalozit miliardovy statup na upratovacie sluzby. My sme vsak na opanej strane barikady a rozobranu Civettu 2 si musime poskladat sami. Otvorene palivove nadze s naftou su iba malou informaciou pre zaujemcov o to, co znamena v anglictine “focus to the detail”. Informacia od nasich novych “kamaratov” o tom, ze do pol hodiny mame opustit molo a military zone sa zda iba dalsim zlym vtipom za posladnych 12 hodin. Kontrolna otazka Vladovi, ci “rozoberacia” skupina nevytiahla aj olej z motora, ktory uz pomaly potrebuje vymenit sa stretla s usmevom a tak sa znova dostavame do “pohody”. Ved co nas nezabije to nas posilni. Kazdy nieco montujeme, skladame. Otvorene nadrze na vodu a naftu maju znova kryty dufame ze budu tesnit a tak s “poloposkladanou” lodou opustame “pohostinnost” military zone, na ktorej sa nam dostalo srdecneho privitania na americkej pode. Akurat na chlieb a sol (a este par drobnosti) sa zabudlo…to bude asi tym inym kulturnym zakladom. Alebo: kde asi soudruzi z NDR udelali chybu?

Po par mitutach opadne z Vlada stres, striedam ho za kormidlom a nas ciel NYC a podplavanie Verezzano bridge je uz na dohlad. Vlado zacne rozpravat detaily psychologickej prace a hre na dobreho a zleho policajta. Otazky: “priznajte sa a bude to polahcujuca okolnost” alebo ” toto je vasa posledna moznost povedat pravdu” len potvrdzuju, ze s uniformou nie su zarty nikde na svete. S tou, vo farbach US trikolory,  to vidime dva krat podciarknute: nikde na svete nezartuj s US uniformou, obzvlast v jej vodach ekonomickeho zaujmu (pobrezne vody boli este cca 10 Nm.). Pirati vsak nepoznaju Vlada a nevedia ze Hlavu 22 vie recitovat lepsie ako Sladkovicovu Marinu. Takze absurdistan americkej logiky ho nedokazal vykolajit…iba trosku nasrat. Ale raz zletia orly z Tatier…. 🙂 Story by sa dala zakoncit tu a ponechat citatela v presvedceni, ze vsetko v US je “zle”. Ale nie je to tak.

Moj brat odporucil na kotvenie marinu v Hobokene (Hudson Point Marina oproti Manhatanu) z ktorej nam odpisli, ze mozeme prist. Mame poziciu C12. Po pristati a stastnom vyviazani lode sa objimame s cele napatie a stres z nas opadava. Prichadza manager mariny a zacneme konverzaciu. V prvej otazke sa nas na nase pocudovanie zaskoci otazkou ci pozname Luciu Siposovu. Ked sa prizname ze ano (osobne sme sa videli posledne v roku 2003, ked sme stravili krasny tyzden na Regate v Chorvatsku-pozri foto s Luciou v strede a autorom v bielej siltovke),

dostavame ingormaciu, ze je to jeho dobra kamaratka a preto ma slovakov rad. To ze sme slovaci a na slovenskej lodi bol sj pozitivny bod, vdaka ktoremu sme ziskali moznost kotvit v marine, kde kazde miesto ma svoho dlhodobeho najomcu a kotvenie pre tranzit nikomu neposkytuje. Hura hura hura (3x hura) Lucii a dalsim za pozitivny obraz, ktori robia dobry ludia zo Slovenska vo svete.

Ked managerovi z mariny Vlado farbisto vysvetli nasu anabazu s privitanim v us teritorialnych vodach nestaci sa cudovat. Dostavame rady na najblizsie restauracie, kde je  aky obchod a aj otazku kedy chceme urobit oficialny vstup do USA. (US coast guard nas “iba” preverilo ale zatial sme neni ma území US oficialne prihlaseni). Ked mu hovorime ze sa musime zorientovat kde je office imigracneho uradu,  nakolko na elektronicky formular, ktory Vlado zaslal este z lode, sme nedostali odpoved (je sobota 17:00, ktory uradnik by pracoval) zdvihne telefon a za minutu nam oznamuje, ze do 21:00 nas caka imigracny uradnik na terminale pre nakladne lode cca 10 km od nas, a odbavi nas aj ked nie sme nakladna lod. Neveriacky krutime hlavou nad ochotou pomoct nam. A hned sa informujeme, kde je nejaky taxik. Dalsi sok prichadza po informacii” naco potrebujes taxi, vezmite si moje auto a zajdite tam” je ako z inej slneckej sustavy. Dostavam kluce od bmw x5, on si vyberie elektricku kolobezku z kufra, zamava nam s informaciiu ” zajtra si zoberiem auto spat” a odchadza. Co dodat iba dalsie 3x velka vdaka.

Po prijazde na terminal je vsetko zavrete ale po jednom telefonate sa otvoria dvere, vchadzame do ludoprazdnej budovy, sympaticky uradnik v uniforme zapne počítač, po chvili najde kolonku “pleasure boat” a za dalsich 5 minut mame vsetci zoskenovane pasy, odobrate odtlacky a spravene foto. Sme legalne na uzemi US. Co dodat, iba 3x vdaka vsetkym “normalnym” ludom (aj uradnikom) kdekolvek na svete.

A az teraz mozem skoncit nas takmer 24 hodinovy “hard day” s temou “ako sme priplavali do NYC”.

P.s pouzite fotky som urobil napriek zakazu od piratov pouzivat mobil. Ale ved ma poznate…

P.s.2 spomienkovou fotkou pozdravujem po 22 rokoch Luciu.

No… Pali to opísal naozaj verne. Môj zážitok rozdelím na tri časti.

• Prepadnutie lode

Ako sa to celé zomlelo, Pali už opísal. Posádka vonku pred sťažňom, ja za kormidlom. Nič sa nepýtam, oni sa tiež nič nepýtajú, iba keď nevedia čosi rozobrať a nechcú to, zatiaľ, rozbiť. Dole je 5 ťažkoodencov vo vnútri, ďalší dvaja so mnou a jeden pendluje z našej lode na ich čln, s kufríkom s odobratými vzorkami. Ďalší dvaja sú vpredu s chalanmi. Keď som pristál v roku 2014 na Galapágoch, prišlo na loď 12 ľudí na kontrolu. Tí boli naľahko a žiadne veľké korby. Aj tak bola loď poriadne zanorená. Dnes je počet rovnaký, akurát s celou tou výstrojou pravdepodobne loď oťažela o jeden a pol tony. Pohľad na zúboženú Civettu, s týmto nákladom vo vlnách, asi nie je pekný. Ešteže je tma. Ľutujem chalanov, ktorí zažívajú reálny outdoor v zime pred sťažňom. Keď dostanem pokyn otočiť loď a ísť proti vetru, vravím tej kovbojskej bande, že posádka musí ísť dnu. Nemajú vesty a sú podchladení. Chvíľu sa radia, čosi melú do vysielačky. Napodiv, súhlasia a chalani môžu ísť do ako-takého tepla. Chcem ísť na záchod, zamietnuté. O chvíľu dôrazne protestujem. Opäť živá vrava vo vysielačke, nakoniec ok, ale chlap kuká na mňa, ako zohrievam hajzlovú dosku. A nielen ja, na záchod začína byť slušná fronta. Dokelu, tu sa bez povolenia nedá ani vycikať. Keď neskôr ide jeden z nich na náš záchod, pokúšam sa žartovať, že to majú robiť s otvorenými dverami. O chvíľu je dobré naše wécko všetkým tým robotom. Za kormidlom je Pali, ja sedím v kokpite a užívam si relatívne bezvetrie. Deje sa už aj voľajaká komunikácia. Pali potajomky urobil foto, čo ste videli. Snažím sa zavolať žene, že sme ok, zamietnuté, iba ak budem rozprávať anglicky. Kašlem na nich, musím to vydržať. Pýtajú pasy. Dostávajú ich a mňa šokuje, že jeden z nich ich študuje na palube. Ak mu čosi spadne, ešte sa stane, že sme tu bez dokladov a teda ilegálne.

Nová komunikácia cez vysielačku a ja počujem slovo „negativ“. Nasleduje kontrola záchranných viest, signálnych rakiet, ostrovčeka a hasiacich prístrojov. Všetko ok. Prichádza pokyn otočiť loď a to už v 30-uzlovom vetre motorujeme dve hodiny vo vlnách, kým sa neuviažeme v dúpäti tejto bandy. Pali už pristátie opísal. Takto to vyzeralo na jeho hodinách…

• Pobyt v hangári Coast Guard

To, čo nasledovalo, bolo ako z filmov a seriálov, kedy protidrogová jednotka vypočúvala zlosynov v miestnosti, kde bol stôl, kamera a priehľadné zrkadlo. Vypočúvaní dostali vodu, mohli si zapáliť a tak… Všetko je rovnaké, akurát bez toho interiéru. Potom, čo nás nechali stáť na móle polhodinu a po lodi chodil vystrašený havo, nás odviedli do hangáru, kde stál žeriav. A šou začala…

Prišiel chlapík, preukázal sa odznakom DEA, čo je protidrogová jednotka a „debata“ začala. Keďže angličtina nepozná vykanie, tak sme boli hovorovo bohovskí kamoši.

DEA – Skôr než začneme, dávam ti možnosť priznať sa a povedať mi, kde to máte schované.

Ja – Na lodi nič nezvyčajné nie je.

DEA – Prečo mi klameš? Viem, že klameš. Dávam ti poslednú šancu priznať sa.

Ja – Na lodi nič nie je.

DEA – Zase mi klameš. Stál si v Portugalsku, na Sv. Martine a na Bermudách. My vieme, že si tam prevzal zásielku.

Ja – Neprevzal. (Nasleduje vzájomné kukanie si do očí, neuhýbam.)

DEA – S kým si sa rozprával, keď si bol na Sv. Martine? 

Ja – S nikým. Nebol čas. Boli sme tam dve noci. Ten deň medzi sme nakupovali potraviny a pracoval som na lodi.

DEA – Aká práca?

Ja – Lano na sťažni.

DEA – Takže si nebol s nikým? Ani posádka?

Ja – Nie. Stará posádka odišla a nová, čo tu vidíš, sa nalodila.

DEA – Ako dlho ich poznáš?

Ja – Dlho, od 15 do 40 rokov.

DEA – Veríš im?

Ja – Sú to pracujúci čestní ľudia platiaci dane, majú deti a vnúčatá.

Chlap sa ide radiť s ľudmi postávajúcimi neďaleko. Ubehne 10 minút a prichádzajú ku mne traja. Pôvodný DEA agent, ďalší so slečnou sa predstavujú ako „Homeland Security“ a tasia odznaky. A znova nasleduje vypočúvanie. Opäť tie isté otázky v nádeji, že odpoviem inak. Opäť sklamanie. K slovu sa dostáva chlapík z Homeland Security (HS).

HS – Nečuduješ sa, že sme tu?

Ja – Nečudujem. Aj vďaka vám sa cítim bezpečne.

Na chvíľu mu vyrážam dych, potom pokračuje.

HS – Musí ti byť jasné, že my nerobíme náhodné kontroly a keď sme tu, ideme na istotu.

Ja – Teraz sa mýliš.

HS – Zase klameš?

Ja – Naopak, keď chceš po mne priznanie, chceš po mne, aby som klamal.

Opäť nasleduje 10-minútová porada. Vracajú sa.

HS – Prečo si mal vypnuté AIS?

Ja – Nemal.

HS – Pobrežná stráž hovorí, že mal. Čo myslíš, kto klame?

Ja – Ja hovorím pravdu.

Vyťahujem mobil, kde je fotka z navigačného prístroja, ako vchádzame do systému separovanej dopravy v New Yorku. Zreteľne vidno zapnuté AIS.

Opäť 10-minútová porada, vracajú sa. DEA sa pýta, či môže kuknúť do môjho telefónu. Podávam mu ho a HS pokračuje.

HS – Prečo si mal vypnuté prístroje?

Ja – Nemal.

HS – Máš ich vypnuté, bol som sa kuknúť.

Ja – Keď pristanem, vždy ich vypínam.

Opäť odchod a opäť séria rovnakých otázok. Idú k Peťovi Kincelovi a nasleduje krížový výsluch na druhej strane hangáru. Lenže to nepoznajú Peťa. Vyťahuje notes a ukazuje nielen hodiny, ale aj minúty nášho príchodu do Karibiku a na Bermudy. Chvíľu ho ešte prešujú, napokon to vzdávajú. Tadiaľ cesta nevedie. Ako neskôr vravel Peťo, HS sa pýta mladej dámy, či má ešte ona otázky, lebo on už nemá čo. Opäť ku mne. DEA mi ukazuje fotku, ako robíme prívod slanej vody do kuchyne. Vysvetľujem.

DEA – Takže si klamal, keď som sa ťa pýtal, čo všetko si na lodi opravoval.

Ja – Ty si nikdy nič nezabudol? Ja mám za sebou naozaj veľmi tvrdých sedem dní plavby, nespal som ani nepamätám a toto mi na odpočinku nepridalo.

DEA sa opäť hrabe v mobile. Napadá mi Yellow Brick. No jasné. Pýtam si od nich hotspot. Nie sú na to autorizovaní. Fajn. Kričím na Peťa Prepiaka, on má US phone. Dáva mi hotspot a potom ich šokujem. Na mape Google vidno našu polohu každých 6 hodín od Plymouthu až sem. Opäť porada, tentoraz 15 minút. Započujem: „Oni majú Yellow Brick.“

Prichádzajú ku mne.

HS – Vieš, že keď chcem, rozoberiem tvoju loď na kúsky.

Ja – Nech sa páči. Keď sa tak rozhodneš, nezabránim ti v tom. Len mi ju vráť v jednom kuse.

Opäť porada, krátka.

HS – Vyzeráš na čestného človeka, budem sklamaný, ak to tak nebude.

Ja – Aj ja.

• Opäť na lodi

Ideme do lode a nasleduje ďalšia skúška. Kukáme na zaskrutkované veko palivovej nádrže. Tentokrát sa na mňa prísne pozerá mladá dáma (MD).

MD – Nádrž bola nedávno otvorená.

Ja – Bola.

MD – Aháááá. Prečo?

Ja – Lebo chlap, čo v Plymouthe v UK robil údržbu, kukal aj do nádrže. Všetko je zachytené v komunikácii vo WhatsAppe. Ukazujem jej to. Nastáva kukanie celej komunikácie a opäť porada, tentokrát na lodi. Dostávam pokyn nádrž otvoriť. Asi dvadsať skrutiek, tesnenie a vualá. Púšťajú dnu kameru a za chvíľu…

MD – Prečo je nádrž delená na viac priestorov?

Ja – Vieš si predstaviť, čo spraví 100 galónov nafty alebo 50 v poloprázdnej nádrži vo vlnách? Keď poriadne kukneš dole, uvidíš na dne prepojenia.

MD – Nádrž je nejaká prázdna.

Ja – Z Bermúd je to dosť ďaleko a často zle fúkalo.

Opäť otázky od mladej dámy. Koľko má nádrž objem? Odpovedám, kašlem na to, že informáciu už raz dostali. Upresňujem polohu merača na prístrojovej doske, ukazuje plnú.

MD – Ako to, že ukazuje plnú?

Ja – Merač je vonku z nádrže s vekom, asi preto.

Opäť porada, zachytím vodorovné otáčanie hlavou. Dostávam pokyn otvoriť vodnú nádrž. Ale to je iná labutia pieseň. Nádrž nebola nikdy otvorená a po odskrutkovaní všetkých skrutiek to proste nejde otvoriť. Podávam HS plochý skrutkovač, nech to skúsi on. Po chvíli to vzdáva a nemôžem uveriť tomu, čo počujem.

DEA – Ďakujeme za kooperáciu, ste voľní.

Ja – Potrebujem byť na vašom móle dve hodiny, aby som to tu dal dokopy.

DEA – Samozrejme.

No paráda. Odchádzajú, loď je prázdna, ale v akom stave… Allanov pohľad vystihuje to, čo teraz cítime.

Po hodine máme návštevu, musíme ihneď odísť, potrebujú mólo.

DEA – Čo tam toľko musíte robiť?

Ja – Všetko, práve dávame dokopy palivovú nádrž. Ideš kuknúť?

Dostávame polhodinu a stíhame to. Príbeh tu končí, ale máme poriadne šrámy na psychike.

Aj na základe toho sme sa z nasledujúcich obrázkov nevedeli tešiť.

Už sme tu pár dní, mali sme stejk v slávnom Gallaghers Steakhouse, na 52. ulici.

Motáme sa po uliciach a ja chodím každé ráno na bike. Je to síce rovina, ale nemám vlny a viem „plachtiť“ aj v protivetre.

Na záver: Najviac som sa obával toho, že by sa oni rozhodli mať úspech a niečo by podstrčili. Možno sa to zdá za vlasy pritiahnuté, ale v tej chvíli pochybujete aj o tom, ako sa voláte. Myšlienka, že pôjdem pred sudcu, do basy a čakať na súd bohvieako dlho, ma takmer odrovnala. Nechcem ani pomyslieť, keby začali Palimu prehľadávať mobil ako mne a videli by, ako ich Pali nafotil… Neviem, či do USA ešte niekedy chcem kdekoľvek, kedykoľvek plávať, príhoda mnou mohutne otriasla. Neriešim to ale teraz, to musí usadnúť. Ďakujem chalanom, boli skvelí. Mám Vás všetkých veľmi rád.

Boh nech žehná Amerike.