Štyri dni doma ubehli ako morská voda. Zvítanie sa s rodinou, frmol v práci, stretnutie s priateľmi v rozsahu, ako to čas dovoľoval. Dnes, posledný júlový deň 2022, sedím v lietadle s destináciou Oslo. Do Tromsa pokračujem zajtra. Verím, že si nájdem čas na výstavu „Fram“, kde uvidím na vlastné oči lode Fram a Gjoa, ktoré tvorili nie hocijakú históriu polárneho bádania.

Krátka prestávka c plavbe Po krátkom rozmýšľaní opäť dávam na stránku príbeh mojej prvej plavby pred dvadsiatimi dvoma rokmi, kedy sa to vlastne celé začalo spískavať. tento príbeh som už raz zverejnil, ale zdá sa mi, že sem teraz zapadá.

Pred dvoma rokmi, pri robení poriadku som narazil na lodné denníky z mojich plavieb. A objavil som môj prvý denník z plavby z júna v roku 2000, keď som ešte nemal potuchy o jachtingu. Ono to vlastne nebol denník, ale školský zošit Stenlyho Zelenského a mňa, ktorý dal plavbe krásne meno: „Waiting for an iceberg“

Mal som vtedy malú 3,6 metra dlhú plachetničku

a lákal ma viac denný trip popri pobreží Chorvátska, ako vozenie sa pri brehu v kempingu. Plavbu som poctivo naplánoval. Trvala 12 dní a bol to úžasný zážitok na ktorý dodnes rád spomínam.

Najprv som do denníka nakukol, potom začal čítať. Nakoniec som prečítal celý príbeh “Orechovej škrupinky”, (on zas tak dlhý nie je) a mal som krásne uchechtané ráno.

Ako vlastne vzniklo také meno?

Aby som vôbec dostal ženu a deti do mojej prvej lode, prečítal som im rozprávku o plavbe v orechovej škrupinke. Deti uverili a s túžbou zažiť pocit rozprávkových hrdinov a „vošli na palubu“. S Violkou to už bolo horšie, keďže však nemohla deti prenechať mojej nezodpovednej, v jachtingu neskúsenej osobe, nastúpila aj ona. Violke sa jej obavy potvrdili a deti po prvej plavbe, ktorá trvala štyri hodiny, sa do útrob orechovej škrupinky viac nehrnuli. Posádka bola uhojdaná, spálená od slnka, uzimená od vodnej sprchy, ktorá neraz prichádzala s vlnou, hladná a smädná. Violkine pevné rozhodnutie nepustiť deti do pazúrov morského živla a mňa, ukončilo môj sen o rodinnej posádke, spoločne dobývajúcej horizonty, v štýle Klabzubovej jedenástky.

Po tejto skúsenosti z môjho sna ostalo iba meno lode a Stenly Zelenský, ktorý sa dal nahovoriť na každú blbosť. Tak sa to celé začalo….

Bolo to v júni 2000, keď sme so Stenlym Zelenským prišli do dedinky Banjole, na juhu Istrie v Chorvátsku. Náš plán sme nepovažovali za jachtársku akciu, skôr akýsi trip, ktorý neviem vlastne ani dnes definovať. Mali sme člnok, zvyšok bol o logistike a vzdialenosti. Nemali sme potuchy o navigácii. A netušili sme, že to bude aj o trpezlivosti. Mali sme zafóliovanú automapu a buzolu.

Z výstroje to bol stan, spacák, karimatky, oblečenie, malý varič a plynové bomby. Trochu konzerv sme si priniesli z domu a zásobovať sa sme plánovali po ceste. Vôbec sme nevedeli, čo nás čaká, ale veľmi sme sa na trip tešili.

Text v denníku je na niektorých stránkach ťažko čitateľný (najmä v mojom prípade), preto foto z denníku, z každého je pripojíné pod prepisom. A k tomu fotky čo som vyhrabal z albumu.

Poznámka jedného z autorov: Ospravedlňujem sa za mimoriadne a veľmi zriedkavo použité nie práve do vyberanej spoločnosti vhodné výrazové prvky v tomto denníku. Keď ale chcem akotak zachovať autenticitu pôvodného dokumentu, ktorý má pre dnes mňa cenu zlata, miesta kde sa hrešilo sú jemne pozmenené, alebo vybodkované. Ak by ste mali pocit, že tých bodiek je príliš veľa, hlavne ku koncu denníka, ja som sa samozrejme za uplynulých 20 rokov úplne zmenil a už vôbec nenadávam……………….

3. jún 2000

Odchod 11.00 z Banjole. Skoro celý deň pod plachtou, prešli sme 40 km. Počasie bolo dobré, vietor OK. 1. bivak na kamenistej pláži bez stanu.

4. jún 2000

Počasie jasné celý deň, miestami bezvetrie. Okolo obeda dobre fúkalo. Odchod z kempu 10.00, dlho sme križovali od majáku Koromačno, čiastočne sme veslovali, videli sme stádo delfínov – zážitok. Potom sme sa plavili smerom na maják Zaglav cez Velika Vrata na Cres. Po dorazení k pobrežiu vietor ustal a až do Martinščice sme 3 hodiny veslovali (cca 8 km). Plavba trvala 10.30 hod. Uplávali sme cca 25 km. Bivakujeme na priváte, sme hovädzky unavení.

P.S. Cres bol ráno v opare a tak sme plávali ako mladí skauti podľa azimutu 110°.

5. jún 2000

Bivakujeme na divoko, v skalnej jaskyni je uviazaný čln a my sme na skalnej plošine 4 m nad vodou. Počasie bolo pekné, to znamená hrozné, čiže bez vetra. Až okolo 16.00 začal fúkať slabý sever a tak sme aspoň dosiahli Lošinj. Bivak je presne na severnom cípe. Uplávali sme len 12 km, na lodi sme strávili 9 hodín. Minuli sme vodu, chlieb, nie je nič moc čo jesť. Dúfame, že zajtra bude lepšie a dostaneme sa až do Čikatu kempu. Hádam nás tam ešte hore majú ešte aspoň trochu radi, lebo ďalší bivak nadivoko nás asi riadne doondí.

Pomôcka pre kuchárov – jadranský langoš

Biely chleba (najlepšie celý peceň), ináč schovaný v igelitke čo najšikovnejšie dolejete morskou vodou, ktorú si v šiltovke dávate na hlavu z dôvodu schladenia. Vzápätí pri výmene kormidelníka si naň kľaknete a po odstáti za cca 30 min si úplne naňho sadnete a sedíte bez povšimnutia, že lavička je akási mäkká cca 10 min. Keď potom Stenly povie že, “kurňa, sedíš na chlebe”, je langoš jadranský hotový a pekne vytvarovaný na obraz Vladuškovej rite. Potom to už len treba na slnku vysušiť, osoliť a podávať s popradskou nátierkou za špľachotu Jadranu a s doprovodom ježišmaria rečí kapitána lode. Podávame s plechovou hubou.

6. jún 2000

Sme úplne na maderu – ALE V ČIKATE!!!

Dnes to bol doteraz najväčší boj. Buď bol protivietor, alebo žiadny vietor, takže doobeda sme mali menší priemer ako 1 km/hod. Boli to pecky na psycho, ale chvalabohu spomenuli si na nás a boží prd nás posunul asi o 10-12 km bližšie k malému Losinju.. Na lodi sme boli 12.30 hodiny a uplávali sme 26 km. Sme momentálne ešte hovädzkejšie unavení ako minule, všetko sa s nami húpe aj na pevnej zemi a tak zajtra musíme dať oddych. Treba dokúpiť žrádlo a tekutiny, lebo ďalej nás čakajú bivaky nadivoko (zväčša). Popáleniny už tak nebolia, aspoň na Oskara sme si akotak zvykli. VEGET!

P.S. Chýbajú nám naše baby (všetky).

Nálev na Jadranské krastavce v člne balené:

Do morskej vody vyliatej do člna z asi 30-50 tich šiltoviek dávaných na hlavu z dôvodu chladenia, vysypeme z dotyčnej igelitky všetky zbytky ostávajúceho Bevitu, necháme odstáť so zasratými uterákmi, šlapkami, mapami, buzolou a nožíkom, dochutíme karimatkami a kávou (instant!) miešanou kotvou a veslami. Po dogrcaní sa, ústa utrieme ružovým (môže byť aj žltý) obrúskom.

P.S. Ak nie je ani modrý obrúsok, stačí hajzlák, alebo spálená ruka (ružová).

7. jún 2000

Celý deň oddych v autokempe “Čikat”. Ráno mliečne raňajky a návšteva mesta. Fotil som, ako opekajú miestni 2 kravy. Po Stenlyho 2 travariciach a mojej citrónovej, vanilkovej a čokoládovej zmrzline sme sa krívajúc dopajdali do kempu. Potom spánok, uväzovanie lode, večerné grcanie a červené vínko. Zajtra je plán prejsť do FKK Baldarín (Cres).

Faktická poznámka:

FKK znamená, že zajtra uvidíme veľa holých rití, od 12 – 60 rôznych veľkostí a tvarov. Ak dorazíme!?

Všetko najlepšie Ninke ku 22 mesiacom!

Poznámka autorov: FKK – Frei Korper Kultur -čiže nudistický kemp

8 jún 2000

Dosiahli sme J cíp Cresu. V člne sme boli 4 hodiny, uplávali sme 16 km. Švihli sme to cez prelaz Privlaka z Malého Losinja rovno na sever do FKK Baldarin na Crese. Bolo bezvetrie, hneď po podplávaní losinjského mosta sme začali veslovať a potom nás jeden úžasne sympatický germáno-kelt odtiahol za 40 minút až do kempu. Ohľadne športu “no comment”. Viď vysvetlivky na druhej strane.

P.S. Ale zajtra začne možno ten najväčší zaberák, lebo najbližšia civilizácia (t.j. kemp) je až na severe Cresu, asi 60 km.

OHĽADNE ŠPORTU

Od rána sme sa nechovali športovo fér. Lámali sme si hlavy, ako s tým vybabrať. Asi nás opustil entuziazmus a boli sme strašne nervózni. Až som si chcel ísť dať jednu travaricu, ako ma trápil žalúdok (alebo aj dve?!). Bulo zaprto! (bolo zatvorene-pozn.autora) A tak sme vyrazili. Keď sme po 1 a 1/2 hodine ostali na maslovej hladine a pochopili, že budeme zase raz opäť po 15 min veslovať 3-4 hodiny. Po necelej hodine k nám zabočil úžasný nemecký čln s úžasnými nemeckými dôchodcami a núkali sa, že nás odtiahnu do Baldarinu, lebo tam bývajú. Asi 3-5 sekúnd sme športovo váhali prijať pomoc (možno iba 2 sek.) Za 3/4 hod sme zakotvili. Po dlhom rozmýšľaní sme ale skoro nášho športového ducha obhájili: veď “kto to kedy videl, aby sa dvaja …….., vy…….. na takom ……… malom člne tak ……. ďaleko?”

Ad šport: Ohľadne športu

Vladuško dnes zistil, že drasticky schudol, bohovsky sa opálil, je úžasne ošľahaný vetrami, že je prosto neodolateľne krásny. AKURÁT tie jebáky ho serú! (nie je náhodou citlivý?!)

9. jún 2000

Bivakujeme nadivoko. Dosiahli sme Uvala Lubovac na V brehu Cresu. Plávali sme 9 hodín, ukrojili cca 28 km. Miesto je to parádne, spíme na starom móle 3×3 m a sme spokojní. Počko nebolo ideálne, vietor bol aj nebol, ale stále to nejako šlo. Cez obed sme mali obaja krízu, bolo strašne teplo, mne kvickala hlava, mal som strach, či ma nešvihne, alebo či neodpadnem, a veru aj Vladuško, kedykoľvek som naňho pozrel, si meral tep. Ale potom sme to prekonali a teraz je nám celkom hej. Veríme, že zajtra urazíme ešte o dákych 5 km viac a skončíme v kempe buď na Krku, alebo na severe Cresu. Sme už za polovicou a čaká nás ešte asi 120 km. Dneska dostali svoje aj bohovia, lebo z lozovačky Vlado najprv ulial do mora až potom sebe. Tak nech sa starajú. Od zajtrajška veľa záleží. SME O.K.!!!

Poznámka: Posledné (rovnaké) dve vety napísal do denníku aj Hermann Buhl. Odvtedy ho už nikto nevidel…

Poznámka k poznámke jedného z autorov: Herman Buhl, legenda rakúskeho horolezectva. V roku 1953 ako prvý človek, po sólovom výstupe z posledného tábora stál na vrchole 8125 metrov vysokého Nanga Parbatu)

Poznámka 2: Práve prešli okolo nás ovce. Vyzerali mierumilovne, ale ak by ten baran po nás vybehol, asi by sme boli v ……. My to vieme od dnešného rána, kedy ma Stenly o 03.30 zobudil s revom “TOTO JE ČO DO ………    ………!!!” Odpoveď znie: zobudil sa keď kozy, (naozajstné, 3ks), pol metra od jeho hlavy vyberali z igelitky chleba. Stano sa potom zmohol na obyčajné „heš do …….“, ale nepomohlo. Asi miestny zvyk.

10. jún

Dnešok začínal entuziazisticky. o 6.30 sme už plávali, aby sme čo najviac urazili. Ale keď sme po 5.tich hodinách plavby prešli 5 km, vyzeralo to hodne zle. Miesto rýchlej plavby z nás rýchlo tiekol pot, míňali sa posledné tekutiny a žrádlo. Aby sa vedelo, žrádlo je, že po zjedení 2 paštét ostalo ešte 40%. Potom sme veslovali a to už v tom teple bolo zo zúfalstva. Potom sa boh mora Primeros zľutoval a začal mierny vánok zozadu. Stále sa zrýchľoval a za ďalších 5 hodín sme prešli 20 km. Ale to už bol vetrisko, vlny, čierna obloha a blesky. Tak tak sme to stihli. Nie sme v kempe, ale na ostrove Krk, v dedinke Pinezici, kde sme jedli a nakúpili (jedlo). Ostatné sme nakúpili pri člne večer v spacákoch. Odtiaľ do konca 4 dni.

Dodatok:

Odhad 4 dni je značne optimistický, asi ako náš vstup do EU. Ale kto vie?! Je už 22.30, aj mesiac je už čistý. Čašník z Čikatu vravel, že počko sa do splnu asi moc nezmení. Ale (zase ale) veríme, že zajtra bude fúkať (aspoň prdieť) a že skončíme už aj za S rtom Cresa, ba aj na Istrii.

Dnes mi starý moreplavec a jachtár Vladuško ukázal, ako sa serie za jazdy z orechovej škrupinky! To sa proste dole bez vykloníte, držiac sa za špagát z lode tak ďaleko, aby ani tojáš nevisel do lode (veď by voda v boate oteplela). Potom TLAČIL. A jak híkal, keď mu vlna olízla riť! Potom ľavou rukou ukončil hygienický obrad a znova (konečne) sme loď vyvážili. Ináč, medzi nami, Vladuško je strašne neposedný.

P.S. Bál som sa, že to prasa ma nafotí, keď budem robiť to isté intímne, čo robil on a tak som vydržal až do konca. Panebože, skúste držať 2 litre vývaru celý deň.

Ináč, veci máme vyprané, akurát sme tak spálení, že už máme na nohách a predlaktiach pľuzgiere, ale keď si ich rozrýpeme nechtami – vytečú. Aj keď sa slnku bránime ako môžeme, na tej malej bielo-modrej ……… sa to úplne nedá. Okrem toho nás húpe aj na súši, čo som myslel, že sa mi nemôže stať. Ale na to všetko je liek, ako tvrdil Hemingway. A MY TEN LIEK POZNÁME! Ahoj

Ešte 10.6, 23.00

Vlado kúsok odo mňa ští. Všetko sa húpe, asi zase máme dosť. Píšem to v rukách a nestíham chytiť, čo všetko Vlado pozhadzuje. Mrdá to s nami, asi ju (tú nemoc) máme. Ráno si to prečítam a doplním.

11. júna 2000

Dnes sme urazili zase parádny kus a budeme opäť spať nadivoko, ale už na druhej strane Cresu na stanici trajektu Porožina. Zase nemáme vodu, no je tu funkčná giostiona, tak to zvládneme. V člne sme odsedeli a čiastočne odpádlovali za 11 hodín cca 29 km. Zajtra už na nás čaká Istria. Starosti nám robí počasie, má byť búrlivé more a silný vietor a včera sme to videli, že na také podmienky tá bielo-modrá ……….. nie je celkom to pravé orechové.

12. jún 2000

Urazili sme cca 15 km za 6 hodín. Fúkalo silno a poobede už aj riadne oproti. Posledné dni sme riadne potiahli a tak sme neváhali a zapichli sme to v kempe Marina už poobede, ale už na Istrii. Nažereme sa a ideme SPAŤ!!!

13. jún 2000

Vyplávať sa nepodarilo. Aj keď bola modrá obloha, schytil sa vietor a veľké vlny. Bol problém nestratiť veci a vrátiť sa. Chvíľami to vyzeralo na tragédiu. Viac o tom ústne doma.

14. jún 2000

Končíme! Sereme na to. Prekrižovali sme v besnom protivetre cca 10 km na Koromačno, ale lepilo nám. Čln stále naberal vodu z vĺn a bola by volovina pokračovať. Dvakrát sme zakotvili, že počkáme na lepší vietor, ale len sme ležali, mudrovali, grcali (zase máme motolicu) a večer o 18.30 sme si to otočili a vrátili sa zo 3 km do dedinky Ravni. Zakotvili sme tam a potom hádam 2-3 hodiny pozerali mlčky pred seba a múdro pokyvovali hlavami. Ani pivo nám nechutí, sme radi, že sme sa rozhodli tak, ako sme sa rozhodli. Zajtra sa nejako musíme dostať do Banjole a Vladuško trefne poznamenal, že situáciu by hovädzky uľahčilo, keby sme sa ráno zobudili a čln by tam nebol. Alebo vraj má dieru doňho vyrúbať?!

Poznámka: Výhody aspoň malého motora sú nespochybniteľné, tak isto väčšej loďky s kajutou, kým výhody vesiel sú kurevsky ľahko napadnuteľné. (A to dokonca z mnohých pohľadov, kritérií, názorov, ba dokonca aj z hľadiska globálneho aspektu.)

Záver:

Ešter raz mapka celej trasy s upravenou poslednou etapou, nakoľko v úplne prvej mape celej plavby som mal práve tam chybu.

Ten posledný deň som išiel stopom do Banjole pre auto a príves a Stano musel prečkať ešte jednu noc na pláži, strážiac Orechovú škrupinku.

Priznám sa, až teraz, po rokoch mi dochádza hĺbka tohto počinu. Bol to fantastický úvod do môjho jachtárčenia. Takmer okamžite by som opäť raz sedel v tom malom člnku a motal sa tam, každý deň tešiac sa na večer, na tie prekrásne bivaky na pláži.

Alebo plaviť sa v 6 a pol metrovej plachetničke od ostrova k ostrovu, nezaťažený obavami, čo všetko sa domrví. Na malej plachetničke sa totiž toho veľa nepokazí. Proste taký bezstarostný veget. Veď on raz príde…