Po dvoch dňoch relatívneho flákania sa v miere, ako nám to umožnilo nepriaznívé, upršané počasie stojíme opäť na parkovisku, pred nástupom do steny v doline Djupfojrd.
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/02-1.jpg)
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/03-2.jpg)
Dvesto päťdesiat metrov vysoká veža, na ktorú chceme liezť sa volá Bare Blåbær – Iba čučoriedky. Plánujeme cestu číslo 10 , nórska obtiažnosť 5-, po našom to bude 5+. Tak akurát pre zakladateľa a člena Geriatrického lezeckého klubu, Šaňa a mňa. (šípky oddeľujú jednotlivé lanové dĺžky)
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/01-2.jpg)
Nástup, ktorý sme už raz, pred troma dňami absolvovali, trvá hodinu a pol po vychodenom, úzkom, mokrom a blatistom chodníku v lese a po suťovisku silne pripomínajúcom tatranské nástupy. Je to hlavne výzva pre moje členky, ktoré si prešli mnohými vykĺbeniami. Našľapujem opatrne a dávam si pozor na každý krok. To má za následok moju rýchlosť a keďže sa nepozerám veľmi dopredu, stáva sa zo mňa po chvíli expert na strácanie sa z cesty. Napokon stojíme pod stenou, spotené veci vešiame na konáre stromov, nech ich vietor vysuší, kým budeme liezť. Vešiame na seba celý ten lezecký matroš a nastupujeme.
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/04-2.jpg)
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/22-2.jpg)
Zo siedmych lanových dĺžok sme urobili šesť a celé to trvalo štyri hodiny, Bola to nádherná cesta, len keby nebolo silného, studeného vetra. Šaňo, ktorý je neustálom kontakte so skalou napredoval s istotou, v ktorej bolo vidieť skúsenosť. Ja som sa potreboval trochu rozhýbať, aj s ohľadom na moje ešte stále citlivé rameno, ktoré som si vykĺbil vo februári, ale skala púšťala a svoj diel som si odliezol. Pravda, trochu som sa aj vybál. V jednej dĺžke bola skala na desiatich metroch mokrá a posledné dobré istenie bolo päť metrov po do mnou. No… to by bola poriadna šmykľavka, kým by ma to chytilo. Ale dali sme to!
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/05-2.jpg)
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/06-1.jpg)
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/07-2.jpg)
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/08-2.jpg)
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/09-1.jpg)
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/10-1.jpg)
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/11-2.jpg)
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/12-2.jpg)
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/14-2.jpg)
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/13-1.jpg)
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/15-2.jpg)
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/16-2.jpg)
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/17-2.jpg)
Letnú, augustovú vrchlolovú fotku sme vynechať nemohli.
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/18-2.jpg)
Hodinu nám trvalo zlanenie cez osadené nity a na trikrát sme boli pod stenou. Medzitým sa do cesty natlačilo osem ľudí, ktorí, akoby sa vyrojili po zriedení sa zamračenej oblohy a vykuknutia slniečka. Pri nástupe nefúka tak, ako o dvesto metrov vyššie. Vyťahujem dron a filmujem lezcov na skale v ceste, kde sme iba pred chvíľou boli podobne zakliesnení aj my.
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/19-2.jpg)
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/20-2.jpg)
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/21-2.jpg)
Sutinou zostupujem drobnými krokmi s vedomím, že tlak na moju nohu pri zošliapnutí je umocnený kinetickou energiou môjho tela. Ešte fotím stenu, na ktorej, ako mravce sú ovešaní lezci. O hodinku sme pri aute, členky prežili.
![](http://civetta2.com/wp-content/uploads/2022/08/23-2.jpg)
Večer, napriek únave neviem zaspať. Napchal som do seba kopu magnézia, ale kŕče v nohách sa sporadicky hlásia. To ale nie je dôvod mojej dnešnej nespavosti. Je to pocit šťastia z vylezenej cesty, poznania, že napriek pružnosti, ktorá sa z môjho tela vytratila, som dokázal túto cestu so Šaňom liezť ako rovnocenný partner.
A to nie je všetko. Šťastím ma napĺňa vedomie, čo všetko sme dokázali. Preplávali sme zo Škótska cez Island do Nórska, Špitzbergy a opäť dole na juh, do Nórska. Plynulo sme prešli nevyspytateľným severným oceánom to nádherného oceánu hôr, kde až kam oko dovidí, sú končiare kopcov, týčiacich sa nad morom, mnohých zasnežených. A ja som sa mohol vrátiť nielen v dlhodobej pamäti, ale aj fyzicky do čias, keď som ešte nepoznal jachting a lezenie mi bolo všetkým. V hlave si oživujem dnešné jednotlivé lezecké dĺžky, aby chvíľu ostali v krátkodobej pamäti a neprešli plynulo do pevného disku v zadnom mozgu. Nevadí, že mám kŕče, nevadí, že zajtra budem mať z nástupu a zostupu svalovicu. Napriek širokou škálou obmedzených, pomalých pohybov po lodi sa cítim plný života.
Violka s Ivetkou odišli predvčerom. Dnes, 10. augusta, čakám na príchod Jana Zelinu a jeho kamaráta. Ideme plávať do sedemdesiat míľ vzdialeného prístavu Bodo. Počasie nám ale nepraje. Práve teraz je lejak a fučí. Vyzerá to na odchod o tri dni. Nudiť sa ale určite nebudeme. Z Bodo 17. augusta opäť letím domov. Čaká ma veľa práce a na prelome augusta a septembra ideme celá rodina na týždeň do Chorvátska. Tú radosť so šiestimi vnúčatami a čvachtania sa v teplej vode si nemôžem nechať ujsť. V septembri sa vraciam na loď, tohtoročnú plavbu plavbu plánujem dokončiť v Nemecku.