Sú to už takmer tri mesiace, kedy som definitívne zazimoval loď, ale k poslednej kapitole tohtoročnej plavby som sa dostal až teraz. Kopa roboty v čokoládovni, kde teraz končí najlepšia časť roku. K tomu rodina a dával som dokopy novú knihu z tohtoročnej plavby, ktorej dokončovanie som uprednostnil pred posledným článkom na tomto blogu. Nakoniec, všetko podstatné tu už bolo napísané. Napriek tomu sa rád podelím o zážitok z poslednej etapy, kedy sme zazimovali loď v Baltskom mori, v nemeckom meste Kiel.
Nord-Ostsee-Kanal, či v Anglicku pomenovaný “The Kiel Canal” je takmer sto kilometrov, alebo inak 61 námorných míľ dlhý sladkovodný kanál, ktorý spája námornou cestou severné more západe a Baltské more na východe. Na západe je vstup pri meste Brunsbüttel, ktoré leží približne medzi Cuxhavenom a Hamburgom, na východe je vstup v chrámenom zálive mesta Kiel.
Kanál bol dokončený v roku 1895 a námornú trasu z Baltského do Severného mora skracuje o 250 míľ, kedy sa nemusí plávať okolo Dánskeho polostrova. A nielen to. Plavba kanálom šetrí posádky a lode pred drsnými poveternostnými podmienkami. Ročne sa kanálom prepraví 32000 lodí.
Posledný septembrový deň sme s Lubom Šoltísom a bratrancom Tommym z Hamburgu prišli po mesiaci na mólo v jachtárskom prístave Cuxhaven, kde Civetta driemala jeden mesiac.
Dva dni predtým sme s autom vyrazili z Bratislavy. Prespali sme u Ralfa, ktorý nám zabezpečil pečené bavorské kolená v spoločnosti s Uwem. V Hamburgu sme vyzdvihli Tommyho a večer o siedmej sme odomkli loď.
Neuložili sme sa na spánok, ale naštartovali sme motor a odviazali sme sa. Boli to prílivové prúdy, ktorých sila nám nedopriala oddych a spánok. Využili sme to a s pomocou prúdov sme v rieke Labe za tri hodiny boli pri vchode v plavebnej komore Brunsbüttel. O hodinu neskôr sme už boli v sladkovodnom Nord-Ostsee-kanáli a o druhej ráno sme sa uložili na spánok.
- Októbra sme vyrazili o siedmej ráno. S Tommym na lodi a Lubo do Kielu kormidloval auto. Začali sme v hustej hmle a iba vďaka AIS sme sa cítili aj napriek “slepote” bezpečne. O lodiach, ktoré sa vynorili z hmly sme vedeli a držali sme sa pekne pri kraji plavebnej dráhy.
Postupne sa vyjasňovalo a poobede dokonca svietilo slniečko. O nákladné lode nebola núdza
Večer sme boli na druhej strane a po hodine čakania sme sa dostali do plavebnej komory. O chvíľu na to sme boli v prístave mesta Kiel, v Baltskom mori a uväzujme sa v športovom prístave Wellingsdorf.
Ráno sme loď upratali, ešte raz premiestnili a rozlúčili sa. Tommy Vlakom domov a my s Lubom na Slovensko.
Pre tento rok sa plavba skončila, zažili smeúžasný trip. Z Invernessu silnými prílivovými prúdmi na Orkneje, upršané, ale krásne Shetlandy, Faerské ostrovy, kde nás víchrica obúchala o mólo, ale aj tak dobre, lebo sme jej na mori ušli z lopaty. Prvý pohľad na Island, ktorý sa vynoril z rannej hmly do slnečného dňa nám svojou majestátnosťou vyrazil dych. Neopakovateľne krásne Lofoty a Tromso v Nórsku, kde všetko fungovalo ako malo, studená, surová krása Špicbergov a nakoniec celá tá super jazda na juh, až do Nemecka, cez majestátne nórske fjordy. Naplávali sme štyritisíc námorných míľ, a ešte som si aj trochu pozdvihol sebavedomie, keď som liezol na Lofotoch a v Chorvátsku, kam som si odskočil na dovolenku s rodinou. Po dvoch rokoch covidového pôstu a plavbe v skromnom minulom roku, sa tento nemohol vydariť lepšie.
Trip sa fyzicky začal v apríli 2022. Myšlienka však vznikla skôr, na jeseň roku 2020, keď sme s Ralfom plánovali plavbu na sever. Vtedy zaznel nápad ísť až na Špicbergy. Hneď som videl podobnosť, keď ma Stenly volal liezť do Yosemitov na El Capitana. Blázniš, to sa skôr dostanem na Mesiac, vravím mu. Bláznivejší nápad som dovtedy nepočul. A predsa sa nám to podarilo, dokonca nie raz. Keď v roku 2020 Ralf vypustil Špicbergy do éteru, po prvotnom odmietaní začalo to známe, a prečo to neskúsiť?
A opäť to vyšlo. Napriek obavám sme išli do toho, dôkladne sme sa pripravovali a študovali všetko, čo sa týkalo nadchádzajúceho tripu. Vlastne som to robil stále, odkedy som objavil jachting. Alebo to bol jachting, čo ma objavil a práve pre moju neskúsenosť ma naučil, že základom je vždy dôkladná príprava? Vyrastal som medzi horolezcami, nie jachtármi. Jachtingu som sa priúčal každou míľou strávenou na vode a každou prečítanou stranou z jachtárskych „kníh mudrcov“.
Všetko sa to začalo oveľa skôr. Nielen Špicbergy, Grónsko, oboplávanie sveta či ostatné plavby alebo lezecké aktivity. Myslím si, že sa to začalo v mojej skorej mladosti, kedy hory a horolezci formovali môj charakter, aj keď som si dodnes nie istý, či to stačilo.