Nedá mi nezverejniť Lukášové fotky z 9. júna, v maríne Nedstrand. Kým ja som na bicykli naháňal kilometre, Lukáš našiel v informáciách čosi ako nórsky Tomašovský výhľad, tak sa tam vybral a ako je už zvykom, urobil famózne fotky a videá.

Ráno, 10. júna sme sa po dvoch nociach z marínky Nedstrand odviazali a pokračovali na sever. Vietor nám prial a s dokumentovaním plavby Dronom sme po ôsmich hodinách pristáli v marínke Sveio Batforening, kde som v septembri na plavbe do Nemecka s Lubom tiež pristál.

Tentokrát Lukáš pristál s dronom na lodi excelentne. Ten chalan to proste vie.

Aj som zapózoval novým mužným portrétom… radostne podotýkam.

Občas aj takto pri pristávaní, aby bol väčší prehľad.

V tejto marínke veľmi nie je čo robiť, iba sme tu prespali. Neponáhľali sme sa, stihol som aj ranný beh…

Keď som pribehol k lodi, zastavil sa chlapík, čo spravuje marínu. Privítal nás a pýtal sa, či niečo nepotrebujeme. Pokecali sme a chlapík vraví, že sme išli k mólu zle. To sa divím, vravím mu, priplávali sme ako pred pol rokom. (Na obrázku zelená línia).

Mólo sa rozširovalo a predlžovalo, vraví. Hĺbka je neistá. No…. mal som pod kýlom pol metra. Odpovedám. Chlapík vysvetľuje, že treba plávať naokolo, hĺbky su dobré. (Červená línia). Akokoľvek, zle som pochopil, že treba plávať pravobokom okolo znaku označujúceho plytčinu. Pre istotu som sa pýtal dvakrát, vždy vravel ľavobok. Až neskôr vysvitlo, že ľavobok treba mať pri vstupe na mólo. Kým on myslel plavbu dnu, ja plavbu von. Akokoľvek, vyrazil som pre istotu pomaly, jedným uzlíkom.

Lukáš ostal na móle filmovať, vyzdvihneme ho, na mieste, kde pristáva trajekt. Vravím Peťovi, nech kukne, ako mi perfektne ukazuje echopilot. K tomu už ale nedošlo.

Buch! Dokelu!!! A ešte raz menšie buch. Ostávame visieť na kýle. Kukám do vody, no krása. To sa mi zas čosi podarilo. Kontrola dna lode, všetko ok. Išli sme pomaly a náraz nebol tak zlý, aj keď ten rachot poriadne vyľakal.

Ešteže je Lukáš na brehu a všetko videom zdokumentoval. Pokus dostať sa sám von zlyháva. Kukám, na breh, hladina bude ešte stúpať takmer meter. Potom to pôjde. Volám ale Lukášovi, tak dlho sa mi nechce čakať a ukazovať okolitému svetu moju hanbu tak dlho. Lukáš ide za správcom maríny, ktorý je na svojej lodi. Najprv sa dozvedám, že som išiel zle. No…. To mi je novinka. Chlapík štartuje motor, berie Lukáša na palubu a nastáva vyslobodzovacia akcia.

Uväzujeme výťah genakra, aby pri ťahaní naklonilo loď a tak sme znížili ponor. O dve minúty neskôr, kedy mariner spotreboval pri vysokých otáčkach motora zopár litrov benzínu, sa pohupujeme na hladine, slobodní.

Kajakári vedľa nás sa zvedavo pýtajú, či sme uviazli. Čo na to odpovedať? Ako keby som bez dáždnika v silnom lejaku prešiel päť kilometrov a potom dostanem otázku, či som zmokol.

Bezpečne vychádzame von z prístavu a čiastočne na motore a trochu na plachty sme po tridsiatich míľach v maríne Saebovik, na ostrove Halsnoy.

32 – 33

Červený špendlík je marína, kde som sa nevedel vpratať do kože…

Počas plavby sme vďaka echopilotu našli vyvýšeninu pod hladinou, tam budú prúdy, tam by sme mohli čosi chytiť. Tak aj bolo a na večeru sme mali každý jednu makrelu so zemiakovou kašou.

Krátko po príchode sme dostali návštevu. Čln s označením polície sa uviazal vedľa nás a dvaja prísne sa tváriaci strážci zákona zamierili k nám. Ajajajaj…. žeby nás išli zatknúť, lebo sme lietali s dronom? Alebo spokutovať za rybačku? To hádam nie, povolenie je potrebné iba vo vyznačených oblastiach. Možno nás pokarhajú, že sme neprispôsobili jazdu vozovke a trafili skalu. Na Galapágoch by som určite išiel do basy za poškodenie morského dna a ohrozenie podmorského života v okruhu niekoľko míľ.

Nakoniec to bola iba bežná kontrola. Padli otázky, kedy sme prišli, kam ideme, čo robíme, dokedy budeme a tak… Keď som ukázal v aplikácii „Go Marina“ potvrdenia, kde všade a kedy som stál, bola to vlastne odpoveď na všetko týkajúce sa minulosti. Padla otázka na alkohol a cigarety, páni si pofotili naše pasy, doklady od lode nechceli, zapriali pekný deň a odišli. Návšteve som sa potešil. Zažil som to v Taliansku, Španielsku, v Karibiku a New Yorku. Na Horte, na Azorských ostrovoch ma dokonca prepadlo komando ozbrojencov v neprestrielných vestách a so psom, hľadajúc drogy. Neuspeli, nemám čo skrývať. Naopak teším sa, veď to všetko je pre naše bezpečie.

Opäť dve noci a celý deň v maríne. Lukáš objavoval okolie, Peter sa motal okolo lodi, fotil labute a ja klasicky… bicykel.

Už sa mi ani nechce fotiť, iba podvedomie, že to treba robiť, veď doma to nenafotím. Všetko je tak rovnaké a odlišné, celý čas sa kochám okolím a občas veru trafím aj nejakú tú jamu. To ma vždy mykne… Aj v Nórsku občas, veľmi zriedkavo sa nájde výmoľ.

Odpočívam pri malom plese a čítam informačnú tabuľu. Zrazu počujem, ako na mňa ktosi kričí. Aká náhoda, Lukáš sa vybral rovnakým smerom ako ja. Nieže by tu bolo veľa možností na malom ostrove, ale predsa len náhoda, aj v tom, že sa stretávame na mieste, kde v roku 1896 Johaness Jorgensen, miestny obyvateľ, objavil pozostatky z člna, ktorý, ako sa ukázalo bol postavený 100 – 300 rokov po Christovi.

A naozaj, pozostatky tohto historického objavu ležia neďaleko. Nedá sa inak, iba sa pofotiť pri tomto jedinečnom, historickom náleze…

Ráno 13. júna si pri nákupe dávame kávičku, kde mi Lukáš opäť zväčšuje ego a vyrážame.

Posledných 32 míľ etapy s Peťom a Lukášom sme prešli s použitím motora, opäť teplo, slnko a bezvetrie. Napiekol som môj posledný chlebík, chalani totiž 15. júna odchádzajú.

Uviazali sme sa v maríne Helljestadt, z ktorej je na letisko Bergen neďaleko.

49 – 51

V maríne sú dve móla pre tranzitné jachty. To lepšie mólo má práve jedno voľné miesto, kde sa vopcháme, neváhame.

Lepšie preto, lebo mólo je otvorené na juhozápad, z ktorého nefúkajú silné vety, podľa predpovede určite nie najbližšie dni. Naopak, mólo na severozápad je pre lode počas siného SZ vetra nepokojné. Loď sa húpe, na čo aj malých vlnkách, kedy sa fendre zvyknú vytlačiť na mólo. Zažil som to niekoľkokrát, nasilnejší okamžik v negatívnom zmysle sa udial na Faerských ostrovoch minulý rok. Loď mi slušne obúchalo vo víchrici o drevené mólo a nedalo sa nič robiť, iba prizerať sa. Nápad dať medzi mólo a loď pneumatiky prišiel neskôr, a problém vlastne vyriešil. Ale škoda sa už stala, aj keď opraviteľná, ako poškriabaný, či ťuknutý blatník na aute.

Vôbec neradno loď takto uviazanú nechať bez dozoru niekoľko dní. Neďaleko nás je pekne obitá plachetnica, ponechaná na inkriminovanom móle bez posádky.

Ukončenie plavby sme oslávili nefalšovaným vyprážaným syrom v päť obale, s vlastne urobenou tatárkou. Päť obal je to isté, čo trojobal, akurát sa trojobal ešte raz namočí do rozšľahaného vajíčka a ešte raz a naposledy do strúhanky.

Tatárka je iný kumšt. Dve vajcia, lyžička horčice, soli, cukru, octu, polovica malej cibule, jedna až päť čili papričiek podľa odolnosti posádky a štvrťka kyslej uhorky. To celé sa pri dolievaní primeraného množstva oleja rozmixuje mixérom na cimprcampr. Primerané množstvo oleja preto, lebo robíme predsa tatárku „light“. Produkt ale nesmie byť príliš tekutý, preto musí byť oko tatárko-vyrábača skúsené a ostrieľané. (nie v pravom slova zmysle prosím…) voalá, výsledok je ako na tanieri…

Posledný deň spolu, 14. júna sme sa vybrali do Bergenu. Chlapci autobusom, ja na bicykli, 20 kilometrov. Všade sú chodníky pre cyklistov, a aj keď je pomerne rušno, v škole popri ktorej „plávam“ majú asi všetci telocvik, kilometre bezpečne pribúdajú.

V Bergene bolo rušno, more turistov, veľmi sa mi tam nechcelo motať. S Peťom sme sa stretli pri s stánkoch s jedlom, čosi do seba natlačili a ešte kávička.

Svet je malý. Autobus, ktorým chalani išli do Bergenu šoféroval chlapík z Baredejova.

Lukáš, ako len on zvykne, vyrazil za lovením dobrých fotiek. A že mu to išlo…

Kedysi domy nemali čísla, ale boli charakterizované sochou. Ktovie, koľko ich vtedy bolo…

Na kopci je požiarna zbrojnica s rezervoárom vody, z ktorého sa dá voda spustiť do ktorejkoľvek časti mesta.

Na vrchole veže je nonstop stráž. Domy sú drevené a keby čosi začalo horieť, reakcia musí byť okamžitá. Strechy sú všetky rovnaké.

Cestou späť ma zaujal žeriav, ktorý dvíha a spúšťa lode do vody. Jeho nosnosť je určite vzhľadom k lodiam neobmedzená.

Krátko pred marínou ma predbiehal autobus, v ktorom sedel Peťo. Nelenil a dokumentoval.

Posledná večera bola Alio Olio a ráno, 15. júna 2022 chalani opustili loď. Čaute, boli ste super posádka, ďakujem a ste kedykoľvek vítaní.

Osirel som, ale nie na dlho. Dnes, 16. júna, keď tento článok zverejňujem príde Šaňo Buzinkay, s ktorým sme vlani liezli na Lofotoch. Budeme spolu deväť dní, venovať sa plavbe a lezeniu.