Nestihli sme v kuse prejsť 150 míľovú etapu do St. John´s, (červená línia),

ale vôbec nás to netrápi. Sobota, 8. jún nás privítala modrou oblohou a čerstvým juhozápadným vetrom.

Na plavbu v týchto končinách si pomaly zvykáme. Častá zmena počasia, modrá obloha, chlad, dážď, prípadne sneženie. Našťastie, zatiaľ sa to netýka vetra. Prevláda vietor západ, juhozápad a zmena je iba v jeho rýchlosti, nie smeru. Modrú oblohu vystriedali mraky a k večeru bola opäť hmla. Nebolo to ale všetko, pribudla nová konštanta. Ralf varil kuracie prsia na zelenine s ryžou a nebolo toho málo. Zrazu sa spustil alarm, radar zaznamenal čosi v našej stráženej zóne. Vybehli sme ku kormidlu v ústrety prekvapeniu.

Tak skoro sme ľad nečakali, snáď až ráno, po oboplávaní juhovýchodného cípu New Foundlandu – Cape Race. Že to asi nebude náhoda, nás presvedčil pohľad doprava na ďalšie ľadové hory na horizonte.

Vonkajšia teplota je šesť stupňov nad nulou, tak čo sa divím.

Kde inde by mali byť ľadovce, keď nie tu? Kontrolujem nastavenia radaru. Upravujem silu vysielaného signálu na najvyššiu možnú mieru, aby zachytil aj menšie kusy ľadu. Ako inak, je to spojené s komplikáciou. More zrovna veľmi pokojne nevyzerá a zosilnenie signálu má za následok rušívé zrnenie na obrazovke, ktoré spôsobujú vysoké vlny. Snažím sa to filtrovať tak, aby som zbytočne nepohlcoval aj signál. Je to veľmi krehká rovnováha medzi intenzitou a filtrom. Prístroj sa síce dokáže nastaviť na automatické ladenie, ale mám pocit, že po mojich nastaveniach lepšie vidím ľadovec na radarovej obrazovke. Problém ani tak nie je vo veľkých plávajúcich kusoch, aké nám pripomínajú film Titanic. Skutočné nebezpečie predstavujú „malé“ kusy.

Dvojmetrový kus trčiac 20% nad hladinou v skutočnosti znamená okolo štyroch ton. Vo vlnách sa to stráca, radar to veľmi nevidí a vraziť do toho šiestimi uzlami by asi nebolo predznamenaním úspešného ukončenia plavby. Spúšťa sa hmla a stmieva sa. Vietor sa utišuje, vlny ostávajú, štartujeme motor. Nastavujem rýchlosť štyri uzle. Predsa len ak sa má čosi stať, sme pomalší. Samozrejme vieme, že pravdepodobnosť stretu je napriek výskytu v tejto lokalite mizivá, predsa len to je tak trochu lotéria. Ešteže tma trvá „iba“ šesť hodín.

Je ráno 9. júna 2019. Jediným dôsledkom noci je nedostatok spánku. Sťahujem zo satelitu predpoveď počasia. Už tá včerajšia čosi naznačovala, ale dnešná predpoveď stála za to. Tlaková níž v Labradorskom mori ovplyvňuje aj pobrežie, v ktorom sa plavím. Zanedlho začne fúkať sever oproti. Na obed zosilnie na 20 uzlov, večer a zajtra to má byť päťdesiatka,

čiže takmer 100 km/h. Do St. John´s je to ešte 40 míľ, to nestihneme. Delíme túto etapu na dve časti

a v členitom pobreží smerujeme do rybárskej dediny „Fermeuse Harbour“.

na mapke miesto „Government wharf“. Pri vstupe do zátoky nás čaká chladne sa tváriaci uvítací výbor, ktorý v bezpečnej vzdialenosti míňame.

Plávame pod obydliami rybárskej osady a zanedlho sme uviazaní bezpečne na móle.

Dokonca sa vieme pripojiť na elektriku. Síce tu majú iba 120 V, na zapojenie lode to nestačí, ale zapájame priamo elektrický ohrievač. O elektriku sa aj tak určite postará veterná elektráreň. Večer sme si uvarili špagety alio-olio.

Dobrotu a oddych si zaslúžime. Zajtra tu prečkáme nepohodu a 11. júna by to malo vyjsť to St John´s, ktorý je vzdialený 43 míľ.