Franklinova výprava za objavením Severozápadného prieplavu

4. júl 2017 – Dnes odlietam na Island a stadiaľ 9. júla do Grónska, Nuuk, kde sa pripojím k posádke plachetnice Celebrate, USA. Asi o týždeň neskôr by sme mali vyplávať popri západnom pobreží Grónska na Sever a potom na západ k severnému pobrežiu Kanady, kde dúfam vstúpime do SZ prieplavu. Američania kapitán Charlie a Cathy Simon, majitelia lode s Ralfom a Edwardom, obaja nemci, sú už v hlavnom meste Grónska, Nuuk. Dá sa to pozorovať na už uvedenej stránke. 

http://worldsailing.guru/default.aspx

Minule som načrel trochu do histórie objavovania SZ prieplavu. Pokusov bolo mnoho a objavovanie bolo postupné. Iróniou osudu najviac sa pokročilo pri hľadaní stratenej expedícii Sira Johna Franklina. Trochu z článku, ktorý som v češtine našiel na internete a preložil: 

19. mája 1845 vyplávali z anglicka dve lode, Erebus a Terror, pod velením 59 ročného Sira Johna Franklina, už vtedy známeho polárneho bádateľa. Na palubách oboch lodí bolo celkom 134 mužov. Tento počet sa znížil o 5 námorníkov, ktorých kvôli chorobám evakuovali ešte v Grónsku iné lode a  prepravili ich do Anglicka. Tí muži vtedy ešte netušili, že choroby im ich zachránili život.

Úlohou expedície bolo objaviť a preplávať cez Severozápadný prieplav. V tej dobe sa už nečakalo, že objavenie prieplavu bude mať ekonomický význam, išlo skôr o prvenstvo Anglicka a geografický prieskum. Severozápadné a severovýchodné pobrežie amerického kontinentu bolo preskúmané do tej miery, že ostávalo preplávať 900 míľ medzi oboma oblastiami.

Koncept výpravy bol prísne vedecký. Okrem mapovania oblasti to mal byť aj výskum zemského magnetizmu, nakoľko odchylka magnetického poľa v rôznych častiach zeme bola vtedajším vedeckým hitom. 

Obrázok ukazuje trasu Franklinovej expedície až po miesto, kde uviazla a na dlhé roky sa stratila. Je vidieť aj oblasť nedávneho nálezu jednej z lodí, HMS Terror.

MAPA: Oblast nálezu lodi Erebus

Obe lode výpravy boli už overené v tvrdých podmienkach, mali za sebou plavbu okolo Antarktídy. Mali dodatočne zosilený trupa predok obitý plátami plechu. Zaújmavosťou bol parný motor v oboch lodiach. Aj keď výkon bol iba 25 konských síl,na tú dobu to bolo prevratné. Motor mal slúžiť hlavne ako pomocná hnacia sila, pri bezvetrí v ľadových poliach. Motory zabezpečili vykurovanie podpalubia a teplú vodu, čo bol na tú dobu nevídaný prepych.

Na zásobách sa nešetrilo, výprava ich mala na tri roky. Kedže Erebus a Terror by ich samé nevedeli dostať z Anglicka cez Atlantik do Grónska, previezla ich zásobovacia loď. Okrem čerstvého mäsa z čerstvo porazených býkov to bol aj nový vynález – konzervy, v ktorých boli polievky, mäso a zelenina. Pred skorbutom malo výpravu chrániť 4 tony citrónovej šťavy. 

Mužstvo na lodiach hýrilo optimizmom. Boli názory, že celá plavba sa stihne bez prezimovania, čo by vraj bola obrovská škoda. Boli dokonca obavy, že v takom prípade sa budú lode musieť zbaviť veľkej časti zásob, nakoľko plavba Pacifikom s plne naloženými loďami by bola nebezpečná. Koncom júla 1845 bol Terror a Erebus videný veľrybárskymi loďami v Baffinovom zálive.  To bola na dlhé roky posledná správa o výprave.

O 14 rokov neskôr, v máji 1859, poručík Hobson so svojimi mužmi z parnej lode kapitána McClintocka “FOX” nachádza zasnežený čln upravený na sane. Je v ňom všetko možné, od Nového zákona až po pečatný vosk. Na oboch koncoch člna je ľudská kostra bez hlavy. Jedna z nich má pri každej ruke nabitú pušku. Aj pod člnom sú ľudské kosti a majú znaky kanibalizmu. Práve sa našli zvyšky Franklinovej expedície.

Čo sa vlastne stalo?

Na Beecheyho ostrove sa našli stopy po prezimovaní expedície. Základy stavieb, sudy a pyramída z konzerv, ale žiadna písomná správa, čo bolo mimoriadne nezvyklé, v priamom rozpore s rozkazmi. Na mieste, kde sa zastavila akákoľvek expedícia, sa vždy zanechala správa na označenom, viditeľnom mieste. Asi by to nezachránilo životy členov expedície, ale my by sme sa mohli dozvedieť, čo sa vlastne stalo a poučiť sa z toho. Expedície, ktoré pátrali po stratených logicky usúdili, že ak nič na brehu nenašli, Franklin tam nebol. Opak bola pravda. Po čase hľadania, boli účastníci expedície vyradení zo zoznamu v službách kráľovny ako mŕtvi a pátranie sa skončilo. 

Ale ešte ten istý rok John Rae, lekár a bátateľ v kanadskej Arktíde prináša do Anglicka rôzne predmety s iniciálmi členov expedície. Správa ktorú podáva, šokuje. Inuiti, od ktorých predmety získal mu povedali, že predmety našli 4 až 6 rokov dozadu. Videli skupinu asi 40 ľudí na ostrove Kráľa Wiliama. Neskôr našli 5 mŕtvych na ostrove a 30 na kanadskej pevnine. Z pohľadu na mŕtvych bolo jasné, že sa prejavil kanibalizmus. 

To v Anglicku vzbudilo tak veľký odpor a pobúrenie, že Rae je takmer zatratený. Proti nemu robila kampaň nielen Lady Jane,

 vdova po Franklinovi a významné osobnosti vrátane Charlesa Dickensa. Nakoniec ale ďalšia skromná expedícia prináša ďalšie eskimácke svedectvá potvrdzujúce smutnú pravdu.

McClintokova výprava s loďou Fox našla v roku 1859 okrem artefaktov aj písomnú správu v mohyle na severnej strane západného brehu Ostrova kráľa Wiliama. Tá však bola zmatočná, obsahovala údaje, ktoré si protirečili. Tvrdilo sa v bej, že výprava prezimovala na Beecheyho ostrove v roku 1846-7. Bolo však jasné, že to bolo o rok skôr. Možno to bol preklep, chyba, alebo príznak väčších problémov?

Zpráva (resp. dvě zprávy na stejném papíru) zanechaná Franklinovou expedicí na...

Bola tam ešte jedna správa, ktorá hovorí, že HMS EREBUS a TERROR boli 22. apríla  opustené 5 legui (1 legua je jedna pešia hodina) od miesta,kde bola uložená správa, nakoľko od 12. septembra 1846 sú uväznené v ľade.

Tieto správy našiel poručík Hobson, ako je už spomínané vyššie. Iná Mcclintockova skupina našla vo vrecku mŕtveho člena posádky námornú knižku. Po 11. rokoch vystavený v drsnom počasí bol dokument z veľkej časti nečitateľný. Navyše nikdy nebol úplne rozlúštený, lebo bol písaný obráteným sledom písmen.

Kapitán McClintock

Svedectvo Inuitov vypovedá o občasných stretnutiach s expedíciou. Muži pod vedením Francisa Croziera, kapitána Terroru ťahali zo sebou veľa ťažkých a nepotrebných predmetov. Na mieste vylodenia veľkú časť vecí zanechali. Hobson referoval o hromadách oblečenia. Tam nechali správu a vydali sa na juh. 250 míľ do najbližšej stanice Spoločnosti Hudsonovho zálivu vo Fort resolution, na Veľkom otročiom jazere, bolo nad ich sily. Postupne umierali a kým prví boli ešte pochovaní, ďalších už iba nechali ležať. Inuiti, ktorí ich našli si vzali upotrebiteľné veci, ale dokumenty a zápisníky dali na hranie deťom.

Tak sa o príčinách skazy expedície dá iba polemizovať. V roku 1981 bola prevedená exhumácia troch mŕtvych mužov pochovaných na Beecheyho ostrove.

Devon Island, Beechey Island, Barrow Strait, Viscount Melville Sound

Fotka hrobů na Beecheyho ostrově

Telá Johna Torringtona

a Johna Hartnella

boli po 139 rokov vo veľmi zachovalom stave. Skúmanie ukázalo, že skorbut bol v pokročilom stave a v tele bola 9 násobná hladina olova. Konzervy v tom čase mali olovené veko a pravdepodobne stadiaľ pochádza vysoká, pravdepodobne smrteľná hladina olova v tele. Priebeh choroby z olova je tiež sprevádzný nesprávnym úsudkom. Možno aj preto boli nájdené správy zmätočné.

Prečo skorbut, keď výprava mala so sebou cez 4 tony citrónovej šťavy? Čo sa vtedy ešte nevedelo, vitamín c z citrónovej šťavy do troch rokov vyprchá. Dá sa teda domnievať, že expedícia bola odsúdená na smrť už v čase vyplávania z Anglicka?

Odpoveď sa dá iba hádať, ale boli aj ďalšie faktory, ktoré mohli prispieť k smutnému koncu.

Prílišná sebaistota – Polárnik John Ross sa ponúkol že na dohodnutom mieste, kam by ich šiel prípadne hľadať, nechá zásoby, ak by do januára 1947 neboli o nich žiadne správy. Franklin odmietol. 

Počasie – Lode sa v lete 1847 nedokázali oslobodiť z ľadu, čo sa nedalo predvídať.

Nech je ako chce, pravda sa dá iba odhadnúť. Možno nedávne nájdenie vraku HMS Terror dá nejaké vysvetlenie. Historici dúfajú v nájdenie zachovaných písomností tak, ako boli nájdené v Titaniku. Studené prostredie ich možno uchovalo. 

O 50 rokov po Franklinovi Severozápadný priechod preplával ako prvý Roald Amundsen. To je už iný príbeh, so šťastným koncom. Rád by som o ňom napísal najbližšie. 

O hodinu odchádzam na letisko, smer Island a potom Grónsko. Teším sa, na miesta plné pohnutej histórie. v závislosti od prístupu na internet budem podávať správy. Naša poloha sa dá ale sledovať na hore uvedenom linku. Je upresňovaná každé 4 hodiny.