Tom Morgan vo svojom sprievodcovi po južnom Atlantiku opisuje oceán ako najstabilnejšiu jachtársku oblasť na svete. Kým v severnom Atlantiku je medzi Arktídou a Azorskou tlakovou výšou Grónsko, Island, Británia a Írsko, kde je na sever od nich samostatný klimatický systém, v južnom Atlantiku medzi Antarktídou a juhoatlantickou tlakovou výšou nie je žiadna geografická prekážka. Studené východné prúdy z juhu a západu pokračujú popri západnom pobreží Afriky ku Guinejskému zálivu a pod rovníkom k Brazílii. Následkom toho sa hladina oceánu nikdy neprehreje nad kritických 27° Celzia a nevytvárajú sa vodné pary, také potrebné pre vznik hurikánov. A naozaj, v južnom Atlantickom oceáne nie sú hurikány. Sezóna jachtingu je tu celoročná, vetry sú ustálené a málokedy presahujú rýchlosť piateho stupňa Beaufortovej stupnice vetra, teda dvadsaťdva uzlov.

      Napriek tomu sa v týchto vodách v drvivej väčšine plaví len pri plavbách okolo sveta, teda jednosmerne, s účelom preplaviť ďalšiu etapu. Okružná plavba Južným Atlantikom ponúka nádherné destinácie v Brazílii, Argentíne a na africkom kontinente. Vysoká kriminalita na pobreží, a to, že okružná plavba nie je takým lákadlom pre jachtárov, ako sú ostrovy v Tichom, Indickom a severnom Atlantickom oceáne, bráni tomu, aby plavba v týchto vodách bola samostatným cieľom. To je aj náš prípad. Máme v pláne tadiaľ iba prefrčať do Brazílie, Salvadoru. Prvá časť cesty je z Kapského Mesta na Ostrov svätej Heleny. Vzdialenosť je tisícsedemsto míľ, plánujeme ju na dvanásť dní. Po troch dňoch chceme pokračovať do Salvadoru, kde by sme mali stihnúť slávny brazílsky karneval. Trasa je o čosi dlhšia, tisícdeväťsto míľ. 

      Keď porovnám plavbu Indickým oceánom s preplávanou časťou južného Atlantiku, akoby som prirovnal beh po kopcovitom teréne v daždi a vetre, s behom po rovine za slnečného jarného dňa. Ustálený smer vetra, nie silnejší ako dvadsaťpäť uzlov, a to iba prvé dva dni. Skôr toho vetra mohlo byť viac. Väčšinou to bolo o desiatich uzloch a keď bolo menej, motorovali sme. Viac ako tretinu vzdialenosti sme prešli na nafte a na Svätej Helene musíme tankovať. Keď sme plachtili, bola to neskutočná paráda. More bolo vyrovnané, mierne vlny v smere vetra a na plachtách sme doslova surfovali po vlnách. Aj keď máme do Brazílie ešte tisícdeväťsto míľ, a nepatrí sa predbiehať, predsa len to bola zaslúžená odmena za nepohodu pod Madagaskarom. Vyskytli sa aj problémy: genaker, elektrický autopilot k windpilotovi a plavba s rozvetvenou chaluhou na kýle niekoľko dní.

      Z Kapského Mesta sme vyplávali 10. januára. Aj keď štart bol spoločný, zďaleka sme neboli všetci. Niektorí, aj posádka s Marcom, odišli skôr, aby mohli byť na Svätej Helene dlhšie. Iní sa tlačili priamo do Karibiku, aby sa vyhli Brazílii. Švajčiari na Sweet Pearl plánovali z Heleny ísť na Ascencion, Kapverdy, Azory a cez Gibraltár do Stredozemného mora. Krátko po štarte sme už mávali Kapskému Mestu, miznúcemu za horizontom.

      Pri slabom vetre, aký nastal tretí deň, najradšej kormidlujem elektrickým autopilotom ST 2000 s výsuvným ramenom k windpilotovi. Platí, že pri slabom vetre je veterný pilot nepresný. Má veľkú výchylku, čo dostane loď trochu bokom k vlnám. Vtedy ju rozkníše a plachty búchajú jedna radosť. Ovládanie  windpilota  elektrinou zaručí presný kurz. Jasne, že to urobí aj elektrický autopilot na lodi, no ten pýta trikrát viac ampérov a, navyše, snažím sa používať kormidelný systém z princípu čo najmenej. Teraz to nevyšlo. Po pár hodinách kormidlovania ST 2000 odmietol poslušnosť. Nepomohlo rozobranie, mudrovanie, ani výmena zástrčky.  Po pár hodinách sme to vzdali a prístroj smutne odložili. O pár dní neskôr, keď sme zase raz dávali dole genaker a spúšťali motor, objavili sme kúsok odpáranej plachtoviny na leme. Stenly sa výborne zhostil ihly a nite a zašil to.

      Dni ubiehali striedavo na genakri, kosatke a búrkovej plachte v polohe na motýľa alebo na motore.

Všetko by bolo okej, len som nechápal, prečo je loď pomalá. Mali sme nový antifoul, tak by sme sa mali pekne kĺzať. Namiesto toho sme nevedeli ísť viac ako päť a pol uzla. Na plavbe som však zažil toľko čudných vecí, že som to bral ako vplyv Mliečnej dráhy na rotáciu Mesiaca okolo Zeme. Žiadna asi nie je, aj keď to treba brať ako vyššiu moc. Deviaty deň mi pri manipulácii spadla do vody lampa z bóje Dan. Plávala na hladine, my sme išli na motor, tak sme sa po ňu vrátili. Pri manévri som zaradil aj spiatočku. S obrovským prekvapením a údivom sme pozorovali asi päťmetrovú chaluhu, ktorá vyplávala spod kýlu. Naša rýchlosť zrazu bola sedem uzlov. Tak toto by mi ani vo sne nenapadlo. My sme to mali zavesené na kýle celých deväť dní! Kým sme dosiaľ robili denne stotridsať míľ, teraz to bolo stopäťdesiat. Nadávam si, mohol som byť dôslednejší, keď som videl, že to neťahá. Čo už, len sa trochu obávam, či to nepoškodilo nový antifouling.

      Vcelku plavbu hodnotím ako pohodovú, dni a noci ubiehali v striedaní sa služieb, v samočinnosti a varení. Náš jedálny lístok priam hýril pestrosťou. Ferov slovenský guláš s mojím čerstvo upečeným chlebom alebo polievky, či bifteky a rezne počas prvých dní plavby. Koláče, rizoto a špagety. Klobása na slanine, cibuľke, zemiakoch a kapuste v rúre, segedínsky guláš… nemali sme žiadne hranice. Výsledok večerného varenia sa dal každé ráno vypozorovať na palube pri okienku hneď nad kuchyňou. Nie všetko organické, čo sa vyhodilo z okna  počas varenia, si našlo cestu do vody. Ten, kto bol daný deň v službe, poupratoval aj na palube.

      Prešli sme nultým poludníkom z východnej pologule na západnú. Pri tej príležitosti sme vystrelili bielu padákovú raketu, ako sme to urobili medzi Tongou a Fidži, keď sme prechádzali dátumovou hranicou. Na trinásty deň sme na horizonte pozorovali zväčšujúci sa Ostrov svätej Heleny. O pár hodín, 23. januára,  sme sa uviazali na bójke pri mestečku Jamestown.

      V deň príchodu sme sa stihli prihlásiť, aj odhlásiť. Chceme sa totiž zdržať iba dva dni. Aj sme dokúpili nejaké potraviny a vymenili olej v motore. Po splnení povinností sme sa sústredili na ostrov, ktorý sa vo svete preslávil ako miesto, kde posledných šesť rokov svojho života prežil Napoleon Bonaparte,  francúzsky cisár, ktorého tu uväznili Angličania, po porážke v bitke pri Waterloo.

      Ostrov objavil Portugalčan Joao da Nova v roku 1503, keď sa vracal z plavby do Indie. V roku 1659 bol vyhlásený za britské územie. Na mieste, kde sa teraz nachádzame, vznikol zásobovací prístav Jamestown pre lode Východoindickej spoločnosti. Tá mala ostrov v prenájme až do roku 1834, keď administratíva prešla pod Londýn. V roku  1840 sa územie stalo významnou základňou kráľovského loďstva v boji proti obchodu s otrokmi. Mnohí z dnešných obyvateľov sú potomkovia oslobodených otrokov z otrokárskych lodí. V búrskej vojne tu bol zajatecký tábor pre šesťtisíc väzňov, ktorí postavili vojenskú pevnosť. Ostrov je britskou kolóniou s vlastnou samosprávou, žije tu päťtisíc obyvateľov. Navštívilo ho veľa známych osobností, ako Edmund Halley, ktorý pozoroval a mapoval súhvezdia južnej pologule, kapitán  James Cook pri návrate z druhej plavby okolo sveta, Charles Darwin a už spomenutý Napoleon Bonaparte.

      Po otvorení Suezského kanála ostrov stratil na význame a jeho ekonomika je odvtedy až dodnes dotovaná. Na ostrove nie je letisko, spojenie so svetom je iba po mori. Ako som sa dozvedel z médií, v roku 2016 tu postavili letisko za 350 miliónov eur, ale nedá sa na ňom pristáť. Využívanie letiska znemožňujú silné vzdušné prúdy.

      Ostrov je skutočne nádherný. Medzi loďami priviazanými na bójach jazdia vodné taxíky. Tie nás odviezli na malé betónové mólo, neustále zalievané vlnami.

Na železnej konštrukcii nad mólom visia hrubé laná s uzlami pre nohy aj ruky, na ktoré sa máme zavesiť, ak príde vlna. Po piatich minútach chôdze sme vo viktoriánskom mestečku, kde je pomerne čulý ruch.

Výlet do dvestopäťdesiatich metrov nad morom po strmých schodoch, nazývaných Jacobsonov rebrík, nás poriadne udýchal. Máme krásny výhľad na naše lode, aj na mestečko. Hneď vedľa je opustená vojenská pevnosť s kasárňami. Na dverách ubytovne vidím vytesaný letopočet 1862. Zapózovali sme si pri chátrajúcej delostreleckej batérii a vrátili sme sa späť do mestečka na kávičku.

      Deň nášho odchodu, 25. január, sme mali poriadne nabitý. Zaplatili sme si výlet po okolí v starej päťdesiatročnej fordke. Kým dole pri brehu sa zdá byť ostrov skalnatý, vyššie je prekvapivo zelený. V sídle guvernéra, a nielen tam, vidíme pitoreskné záhradky. Predstavil som si podobnosť so sadovými úpravami v obciach v južnom Anglicku.

Nevynechali sme ani Longwood House, dom kde dožil francúzsky cisár. Na veľkú škodu sme nemohli vnútri fotiť a bolo by čo. V dome som mal pocit, že som vystúpil zo stroja času a vrátil sa o dvesto rokov dozadu.

V prístave, kde sa výlet skončil, sme sa dlho nezdržali. Za poplatok nás jeden čln vzal na miesto, kde sme si zašnorchlovali s veľrybím žralokom. Bolo to nádherné a impozantné. Tento morský živočích, živiaci sa planktónom, dosahuje dĺžku až štrnásť metrov. Jediné nebezpečenstvo, pred ktorým nás varovali bolo, aby sme sa k nemu nepriblížili na viac ako tri metre. Keď ten obor švihne chvostovou plutvou, je to riadny vír, ktorý by s nami mohol pekne zamávať.

      Po návrate na loď ešte prišiel chlapík s tristo litrami nafty. Natankovali sme, pokecali, odviazali sa a nabrali kurz na západ.