V Karibiku som strávil čistého času dva mesiace. Mohol som toho vidieť o dosť viac, ale mne to stačilo. Bol som na Svätej Lucii, San Vincente a Grenadinoch, Martiniku a Guadeloupe. Užíval som si čas na kotve v závetrí a pocit, že som to dokázal. Teda myslím ten Atlantik. Čas na kotve som som strávil štúdiom novej výzvy a tá nebola hocijaká. Hlavou mi začala vŕtať myšlienka oboplávania sveta.

Celé sa to spustilo krátko po uviazaní sa v marine Rodney Bay na Svätej Lucii, po preplávaní Atlantiku, Okolo nás boli lode s modrými zástavami s nápisom ARC World Crusising 2009

Najprv som to len zaregistroval ako informáciu. Na druhý deň sa ale u nás pristavili dvaja chlapíci, že odkiaľ sme prišli a aké máme plány. Zanedlho sa pochválili. O dva dni štartuje celá flotila lodí na plavbu okolo sveta. Ejha… To ma zaujalo. Oslovil som viaceré posádky lodí, na sťažňoch ktorých viala táto vlajka. Následne som išiel do malého dreveného domčeka pri marine po informácie.

World Cruising je anglická spoločnosť organizujúca plavby okolo sveta. Lode, ktoré si zaplatia účasť na tomto tripe sa plavia okolo sveta vo flotile asi tridsiatich lodí. Poplatok nie je malý, pre trinásť metrovú to vychádza na okolo 20.000 Eur. Veľa, pravda.

Ale… V cene je započítaných množstvo výdavkov, ktoré by ma na ceste aj tak čakali. Len Panamský prieplav stál v tom čase 4.000 dolárov. Miesto v marínach v tri až päť dní po príchode do mariny a pred štartom na ďalšiu etapu. Svätá Lucia, v Paname, Tahiti, Bora Bora, Fidži, Austrália – Mackay a Darwin, Bali, Mauritius, Reunion, Juhoafrická republika – Richard Bay a Kapské mesto, Brazília – Salvador a Fortalezza, Karibik – Grenada a na záver Svätá Lucia.

Na každom mieste bude organizovaná akcia – fakultatívny výlet za najväčšími zaujímavosťami danej lokality. Napríklad v Paname to bol Panamský prieplav,

Poznávací výlet na Galapágoch,

Tahiti,

Vanuatu – návšteva domorodého kmeňa, a výstup ku kráteru činnej sopky Jasur

Austrália – Kakadu park pri Darwine,

Safari v Južnej Afrike

Čosi na Svätej Helene

Karneval v Brazílskom Salvadore,

a ďalšie iné, ktoré tu nespomínam. Jasne, že by sme si vedeli poradiť aj bez ľudí z Worldcruisingu. Ale aj to by nás stálo peniaze a navyše by sme sa nemuseli trafiť do toho najlepšieho. Náklady už boli zahrnuté v účasti na flotilovej plavbe.

Najviac ma ale zaujala pomoc s logistikou. Takto by bolo mnoho vecí jednoduchších. Je to ako niekam prísť, kde som ešte nikdy nebol a mať tam známeho, ktorý pozná miesto. Vie, kde sa dá niečo opraviť, zohnať, alebo kúpiť.

Z informácií, ktoré mi dali v stánku Worldcruisingu bolo zrejmé, že tí angličania veľmi dbajú na bezpečnosť. Zoznam vybavenia od záchranných viest a ostrovčeka, AIS, EPIRB, vysielačiek, SSB rádia až po certifikát prvej pomoci bol tak dlhý, až sa mi zdal nesplniteľný. Ale práve to ma nabudilo. Ak splním všetky bezpečnostné podmienky, budem mať môj safety equipment presne tak, ako sa patrí.

Skôr ako dokončím úvahy vedúce k rozhodnutiu plávať okolo sveta, o dva roky sa vrátim späť. Priznám sa, na moje myšlienkové pochody, ktoré sa chystám teraz opísať nie som veľmi hrdý. Ešte pred rozhodnutím plávať cez Atlantik som mal hlúpu, velikášsku myšlienku kúpiť si motorovú loď. Ambíciu s oceánom som ešte nemal. Tak som si povýšenecky naplánoval mať dve lode. Jedenásť metrovú Civettu a k tomu aspoň desať metrový kajutový motorák. Plán bol plachtiť, alebo s motorovou loďou sa voziť po zátokách. Mal by som tam bicykel, korčule, veci na behanie a surf. No, zanedlho som si uvedomil, že motorová loď musí byť o čosi väčšia. Lubo Nedbal, ktorý v roku 2013 plával na Civette 2 z Talianska do Karibiku ma navnadil na Nimbus. Prekrásna loď, veľkoryso riešená. Dokonca, keď som bol na výstave lodí v nemeckom Dusseldorfe, mi tam dohodol stretnutie. Stačilo objednať.

Našťastie, rozum zvíťazil nad egom. V tom istom Dusseldorfe, na tej istej výstave som si kúpil knihu od Annie Hammick “Ako preplávať Atlantický oceán” a v ten večer, na hoteli, po prečítaní prvých päť strán, som sa rozhodol, že to skúsim. Na jedenásť metrovej plachetnici to hádam dám. No… V tom istom Dusseldorfe, na tej istej výstave som sa zrazu začal na vystavené plachetnice pozerať z iným kukučom. Zrazu ma trklo. Načo budem mať dve lode? veď na obidvoch naraz byť nemôžem. Náklady na marinu a údržbu sa akurát zdvojnásobia, ale ja sa rozpoliť nedokážem. Čo tak väčšia plachetnica, na ktorej môžem mať aj bicykel, korčule, surf, veci na behanie, proste celý ten športový sajrajt? To bol ten moment, keď sa položil virtuálny základný kameň lode Civetta 2, ktorú mám dodnes, na ktorú nedám dopustiť a o ktorá ma určite prežije.

Poznámka navrch – keď sa teraz nad tým zamýšľam, vlastne Annie Hammick a jej kniha “Ako preplávať Atlantik” má na svedomí, rozlet mojej jachtárskej kariéry. Ako málo chýbalo, a ja by som ostal ako pravý pečienkár s dvoma loďami v Stredozemnom mori. Bol som truľo…

Späť do témy. V decembri 2009 som začal premýšľať nad plavbou okolo sveta a po novom roku, v januári 2010 som sa rozhodol, že to skúsim. Ale započatie samotnej plavby okolo sveta bol krok 97. Medzitým sa musela postaviť CIVETTA 2, plaviť sa s ňou v roku 2012 opäť do Karibiku a späť. Pretože kde inde sa vyskúša loď postavená na oceán, ak nie na oceáne?

Aby som sa dopracoval ku kroku 97 museli ubehnúť štyri roky a úspešne zavŕšiť 96 krokov. Ten prvý znamenal vrátiť sa s Civettou do Európy a Chorvátska.