Tichý oceán
Plavba okolo sveta s World Cruising Clubom znamená pre logistiku mojej plavby preplávať s Civettou II päť oceánov: Atlantik, Pacifik, Indický oceán, južný a severný Atlantický oceán. Presunom cez Panamský kanál máme za sebou Atlantik. Pochvaľujem si, prvý oceán je za mnou, až na pár drobností sa nič neprihodilo.
Vstúpili sme do Tichého alebo aj Pacifického oceána. Je to najväčší zo všetkých oceánov, zaberá viac ako tretinu povrchu zeme. Je v ňom nespočetne veľa súostroví s viac ako 25 tisíc ostrovmi. Pred nami je deväťtisíc míľ. Čakajú nás Galapágy, Markézy, Tahiti a Bora Bora. Zakotvíme na atole Suwarrow na Cookových ostrovoch, Tonge, Fidži a na Nových Hebridoch, kým, dúfame, nepristaneme na východnom pobreží Austrálie. Program taký nabitý a míľ tak veľa, že sa mi nasledujúcich sedem mesiacov, za ktoré chceme Tichý oceán preplávať, zdá byť v nedohľadne. Akoby sme opustili zemskú atmosféru a čaká nás cesta na Mesiac.
Okrem rešpektu a pokory je to aj história, ktorá ma fascinuje. Tichému oceánu dal meno portugalský moreplavec Fernao de Magalhaes. Keď prvá výprava, ktorú viedol v známej histórii v rokoch 1519 až 1521, oboplávala svet, nezaznamenal tu ani jedinú búrku. Z flotily piatich lodí a tristo členov posádky sa vrátila domov iba jedna s devätnástimi mužmi na palube. Konca plavby sa nedožil ani Magalhaes, ktorému sa stalo osudné rozhodnutie pomôcť vo vojne na Filipínach medzi domorodými kmeňmi jednej zo strán.
Pred 250 rokmi trikrát oboplával svet britský kapitán James Cook. Pri svojich plavbách zmapoval navštívené ostrovy tak presne, že niektoré jeho mapy sa používali ešte v roku 1995. Kto by nepoznal príbeh lásky medzi prvým dôstojníkom lode jeho veličenstva Bounty, Fletcherom Christianom a dcérou náčelníka ostrova Tahiti? Bol to on, kto objavil Austráliu a iba 70 námorných míľ ho delilo od objavenia Antarktídy. Zima a choroby ho prinútili obrátiť sa a plávať za teplom. Pacifik sa stal osudným aj Cookovi, keď ho na tretej plavbe okolo sveta zabili domorodci na Havajských ostrovoch.
O histórii, ktorú mám veľmi rád, by sa dalo písať veľa. K jednotlivým udalostiam z minulosti sa ešte vrátim, ale teraz sa treba pripravovať na plavbu na Galapágy. Boli sme sa pozrieť v Panama City, hlavnom meste Panamy. Veľmi pôsobivé, ale som rád, že tu nežijem. Moderné mrakodrapy kontrastujú s osadami nízkych, na malom priestore natlačených príbytkov. Pohľady miestnych do okien nášho mikrobusu neveštia nič dobré. Nič nenasvedčuje tomu, že renomovaný časopis The Economist píše o deväťpercentnom ekonomickom raste krajiny s počtom obyvateľov 3,8 milióna, prevažne Latinoameričanov. Lepšie už pôsobí prechádzka v starom meste a v uliciach medzi mrakodrapmi začínam veriť údajom, ktoré som čítal.
Druhého februára odišiel Fero Lindner a deň predtým priletel Ľubo Šoltís. Sme naďalej štyria. Meníme olej v motore a generátore. Ozval sa aj Emilio s nerezovou trúbkou. Po prvotnom šoku, keď si pýtal za polotovar 1 300 dolárov, nastalo jednanie sa. Nerád sa dohadujem, no moje rozhodnutie nebaviť sa ďalej o cene, ale pokračovať bez, ju asi znížilo. Emilio ma dobehol a s nezmeneným úsmevom na tvári si pýtal 800. Aj tak som preplatil, ale odškrtnutie problému rozhodlo. Na lodi Jožko Novotný bravúrne prinitoval k rúre koncovky starého pňa a výbava oplachtenia je opäť kompletná.
Je 4. február, zajtra plávame na ostrovy Las Perlas, 40 míľ od Panamy, odtiaľ je už len 800 míľ na Galapágy. Je sa na čo tešiť. Prechádzame cez medzitropickú konvergenčnú zónu. Je to rovníková oblasť medzi severnými a južnými pasátmi,kde prevládajú časté bezvetria, búrky a lejaky. Nafty máme dosť na celú etapu, ale uvedomujem si, že každou hodinou sa skracuje životnosť môjho motora. Aj keď to nie je také akútne, radšej uprednostňujem plachty.
