Z Galapágov sme odštartovali 1. marca 2014.

Dnes je 21. marec 2014, dvadsiaty deň plavby. Máme krásne ráno, do chrbta pofukuje slabý vetrík, už sme druhý deň na parasailore.

Na Markézy zostáva necelých 200 míľ, mali by sme tam byť zajtra k večeru. Preplavba bola zatiaľ oveľa menej náročná ako cez Atlantický oceán. Kým v Atlantiku so silným vetrom a vlnami zo zadoboku s nami pekne dva týždne hádzalo, teraz to bolo viacmenej o veľkých plachtách na relatívne rovnej hladine.

Aj búrka, čo sa nad nami prehnala piaty deň plavby, bola iná. Nefúkalo, iba lialo a blýskalo sa celú noc.

Pripomínalo to scénu ako v horore, ale  blesky boli nad nami v oblakoch, neudierali do hladiny. Využívali sme túto studenú prírodnú sladkú sprchu na hygienu a doplnili zásoby pitnej vody. Potom ešte dva dni lialo, ale keď sme sa dostali do pasátov, vykuklo slnko.

      Vyplávali sme nie celkom zdraví. Loďou sa prehnala epidémia. Ako som spomínal, Marco mal horúčku ešte na Galapágoch. Nakoniec to vzdal a začal užívať antibiotiká. Ľubo sa sťažoval na bolesti v kĺboch, ale horúčky nemal. Ja som dostal zimnicu a dva dni som strávil v slabších horúčkach. No a na Jožka to prišlo krátko po zdvihnutí kotvy. Choroba ho zasiahla naplno. Na antibiotiká prešiel okamžite a rozhodol sa liečiť spôsobom starých materí, vypotiť sa. Predná kajuta sa dočasne stala karanténnou stanicou. Jožko chcel zjavne bacily udusiť nedostatkom kyslíka. Asi sa mu to aj podarilo. Po týždni sme už boli všetci fit.

      Začínam si uvedomovať rozdiel pri plavbe južným oceánom. Pasát nám nefúka zo severoseverovýchodu, ale z juhojuhovýchodu. Pri spánku pod prístrojmi v salóne ma nezatláča do operadla, ale som zapretý o stôl. Miesto severky nám stále viac a viac svieti južný kríž. Keď cúva Mesiac na oblohe, tak dorastá a keď dorastá, tak cúva. A ešte čosi. Okrem prvého dňa, keď sme na horizonte videli rybársku loď, sme nestretli nikoho a na oblohe sme nevideli jedinú stopu po lietadle.

      More je plné života. Sprevádzajú nás lietajúce ryby. Poniektoré uviaznu na našej palube a tam ich pri dennej kontrole nachádzame vysušené. Raz som vybehol dopredu vrátiť čerstvého stroskotanca moru. Na druhý deň som ich našiel na palube desať vrátane niekoľkých kreviet. Takmer po troch týždňoch boky lode pri čiare ponoru vyzerajú ako botanická záhrada a spoza kormidla vylieza krab. Dva razy sme videli gejzíry od veľrýb a výnimkou neboli ani delfíny. A tie ryby. Keď nahodíme, skoro vždy vytiahneme tuniaka či doradu.

Pečená ryba, bifteky, šalát na spôsob tresky, sme majstri vo výrobe majonézy, rezne, ba aj segedínsky guláš.

Kuchyňu sme si obohatili o čerstvý chlieb, ktorý som sa iba nedávno naučil piecť.

Čas popri každodennej činnosti a povinnostiach ubieha.

Jožko si nevedel nájsť činnosť, ktorá by mu zabrala voľný čas. Krížovky a sudoku sa mu minulo a do žiadnej knihy sa nevedel začítať. Proste sa začal nudiť. Keď sa človek nudí, čas beží pomalšie a v zmysle teórie relativity sa tým predlžuje život. Veď to poznáte. Hodina so zamilovanou osobou je ako minúta a hodina v zubárskom kresle je ako večnosť. Jožko to ale dosť ťažko znášal. Jeden okamih, keď bol v kuchyni, zo žartu spojil dlane k modlitbe, aby už bol opäť na pevnej zemi. Neváhal som, s tanierom som mu spravil za hlavou svätožiaru a Marco to sfotil.

Tým to ale nekončilo. Marco obrázok v počítači upravil a pridal mu text: “Ja som cesta, ja som svetlo”

Na Tahiti som kúpil rám, na lodi mám farebnú tlačiareň. Obrázok som vytlačil, zarámoval a zavesil na dvere v salóne. Keď sme o mesiac neskôr pristáli na Tonge, pri prehliadke lodi sa ma colník pýtal, kto to je. “Sante Guiseppe” odpovedal som. Colník úctivo prikývol a pokračoval v prehliadke. Obraz dodnes visí na dverách v salóne.

Sme 200 míľ od Hiva Oa, ostrova v archipelagu Markézy. More je pokojné, pomaly napredujeme na západ s nafúknutým, prekrásnym modrým parasailorom. Idem hore na sťažeň, už dlhšie sa odhodlávam. Iné je byť hore, keď je loď uviazaná v marine či na kotve, iné na vlnách, čo aj miernych. Malý výkyv lode na palube takmer necítiť, ale na vrchole sťažňa je amplitúda zopár metrov. Stále sa treba niečoho držať, inak môže dôjsť k zraneniu. Popritom fotiť je poriadna fuška. Ale filmové zábery a fotky z vrcholu sťažňa počas plavby, navyše s parasailorom, to je veľký stimul.

      Pohľad na predné oceľové lano uchytené hore na sťažni mi zastavuje krv v žilách a oblieva ma studený pot. Oceľový predný steh je 18 metrov dlhý prút zložený z množstva tenkých plných drôtov. Tri z nich sú roztrhnuté v mieste upínacieho terminálu na vrchole sťažňa.

Okrem istoty, že prvé dni na Hiva Oa na Markézach budú pracovné a nebude to jednoduchá a ľahká robota, vyznieva otázka. Vydrží to tie dva dni? Narýchlo filmujem a fotím, aby som splnil účel svojho výletu a nechám sa spustiť na palubu. Po krátkej porade celej posádky sťahujeme parasailor a vyťahujeme genaker. Ten je uchytený na troch bodoch. Na prednom koši, cez výťahové lano na vrchole sťažňa a bočnú stranu plachty, drží oťažové lano upevnené v kokpite. Tak ako parasailor, aj genaker nezaťažuje predný steh. Vietor fúka jemne zozadu, namáhané je zadné uchytenie. Ale genaker je predsa len menší plochou a keby náhle prifúklo alebo vietor zmenil smer, bude pôsobiť menšia sila. Síce nás to spomalí, ale na tom vôbec nezáleží.

Večer, 23 marca, pri západe slnka hľadáme na obzore ostrov Hiva Oa a sme aj odmenení.

V zátoke Taiohae na ostrove Hiva Oa, v súostroví Markézy, sme zakotvili 24. marca 2014 o druhej ráno. Posledné míle ubehli síce pomalšie, ale bez problémov. Za svetla vystupujeme na breh. Technicky sme na území Európskej únie, Markézy sú súčasťou Francúzskej Polynézie. Učíme sa chodiť po pevnej zemi.