Pred necelými dvoma mesiacmi som bol v Inverness autom, aby som na loď doniesol novú chladničku, kontrolný panel na motor, nejaké tie korenia a štiplavé do jedla, čo majú iba na Slovensku. Dva mesiace doslova uleteli a 15. apríla 2022 som opäť na lodi, tentokrát s Pepom Kadlčíkom.

Susan nám napísala vrelé privítanie. Na loď nám pred pár dňami priniesla epedy, ktoré prezimovali u nej, aby nechytili vlhkosť. Ako inak, najprv sme museli trochu poupratovať, aby sme sa mohli uložiť na spánok.

V aute, lietadle, električke, vlaku a nakoniec v taxíku sme cestovali celý deň a v cieli sme krátko po polnoci. Napriek neustálym obavám, či sa nám podarí všetko na lodi urobiť za tých pár dní, okamžite zaspávam.

Môj biologický budík ma budí o šiestej ráno, napriek len piatim hodinám spánku. Pravda, na Slovensku je o hodinu viac, telo funguje podľa Bratislavy. Cvičím, kávička a kým sa Pepo zobudí, idem si zabehať okolo mariny.

Kým som nazad, Pepo sa preberá a ja ho okamžite ženiem do práce. Ono totiž vonku nefúka a to treba využiť a vytiahnúť na sťažeň plachty. Netreba ho presviedčať, tento rodený moravák zo Zlína s prechodným pobytom v Českých Budejoviciach je všetko, len nie lenivý. Najprv ale treba skontrolovať a dotiahnuť skrutky na spojoch hliníkového rollrefu prednej a búrkovej plachty. Oni totiž, ak ich necháme dlho bez dozoru, dokážu urobiť poriadnu neplechu, ako v roku 2013 pri plavbe na kanárske ostrovy.

Čo to som dotiahol, inak sa rollrefy javili v poriadku.

No a keďže sme stále mali to bezvetrie, rovno sme nahodili aj plachty

Išiel som sem s pomerne malými dennými pracovnými ambíciami, ale s množstvom času. To, že sme mali plachty na sťažni bolo samo o sebe pre dnešok uspokojujúce. No nebolo ešte ani desať hodín, tak sme vyrazili na nákupy a dali praženičku.

Najväčšie obavy mám z výmeny kábla vysielačky a montáže novej chladničky. U prvého problému je neistota, či je naozaj starý koaxiál v sťažni prerušený, ako nás informovali v marine, alebo ten trpaslík bude v zašitý inej jaskyni. U chladničky som netušil, ako dopadne manévrovanie v úzkom priestore a či nebudeme musieť odpíliť nejaký ten kus dreva, ktorý zdobí interiér lode.

Na ani jeden z tých problémov som sa dnes necítil a tak sme sa pustili do generátora, kde sme vymenili dosť sčernalý olej, olejový a palivový filter. Ono sa to nezdá, ale zabralo nám to dve hodiny.

Na záver pracovného dňa sme kukli ako to vyzerá pod tým, po čom chodíme. Všetko v poriadku, až na pár “kvapiek” vody, čo vo februári vytiekla, keď som zabudol zavrieť kohútik a umývadlo v kúpeľni nestačilo odoberať.

Kým bolo svetlo, vyrazili sme s Pepom na bike, trochu sa prevetrať a ukázať mu kanál.

Kokso… ten je ale veľký….

V nedeľu, 17. apríla sa už rádiovému prostriedku nedalo vyhnúť. Pepo zapojil provizórne konektory do kábla, ten do antény a vyložili sme to na palubu. Vyrazil som na bicykli s ručnou vysielačkou a s naberaním vzdialenosti od lode a zástavkami na kontrolu spojenia, sme sa stále dobre počuli. Výborne. Je to naozaj prerušené v sťažni. Nakoľko ale cez sťažeň ten nový nedostaneme, naťahujeme to z vonkajšej strany, hneď vedľa už takto improvizovane natiahnutého kábla windmetra. Pepo pospájal konektory, kábel sme prevliekli záhradnou hadicou, ja som vyrazil do oblakov. Uchytil som to pozdĺž sťažňa na sálingoch a stúpačkach, presne vedľa inej hadice, v ktorej je kábel Windmetra. No, nejako nám tých hadíc na sťažni pribúda. Ale no čo… hlavne, že to funguje. Improvizácia je v jachtingu dôležitá. Keď sa ma nabudúce niekto spýta, prečo mám hadice sťažni, asi mu odpoviem, že na zber dažďovej vody. Trochu šoku sme zažili, keď som nevedel nájsť cín a kalafuniu na pájkovanie a hrozilo, že miesto oživovania komunikačného zariadenia budeme snoriť po obchodoch. Nakoniec sme to našli, keď som tretíkrát poriadne preštudoval zoznam uloženia vecí v lodi.

Pospájané, paráda. Opäť kontrolná jazda na bicykli a kontrola spojenia. Funguje, paráda!

Veľkonočný pondelok, 18. apríla sme výnimočne vynechali šibačku, veď ani tie korbáče sme nemali. Namiesto toho sme sa pustili do vyberania “Ježka v klietke”, ako kedysi “Rýchle šípy” z kresleného románu Jaroslava Foglara a Jana Fishera.

Staršie ročníky by si tento prekrásny skautský príbeh mali pamätať. My sme toho nášho ježka najprv museli dostať von a následne dnu do klietky.

Pepo pripravil pripojenie a po rôznych stolársko lakýrnickych úpravách a pol dňa práce sa nám podarilo úspešne zavŕšiť naše úsilie. Jasne, že sme chladničku okamžite naplnili.

Počas nášej včeliej práce sa na lodi ukázal Robert z neďalekého servisu, a vyskúšali sme nový kontrolný panel na motor čo namontoval, kým som bol na Slovensku. Funguje, všetko svieti, ukazuje tlak oleja, teplotu vody a motohodiny. Hurá!!!

Kontrolujem motor. Všetko vyzerá byť v poriadku. Hladinu oleja som skontroloval predtým, nikde nevidím únik. Ale predsa len, kukám na vybrujúci, povolený klinový remaň. Frflajúc sa púšťam do tejto roboty navyše. Treba totiž odmontovať prednú drevenú stenu a až potom mám prístup k motoru. No, ale za hodinku je to hotové.

Aby to nebolo všetko, autorádio prestálo hrať. Spustí, stíchne, stále dookola. Akurát, že intervaly, kedy je ticho, sa predlžujú. Pepo kontroluje kontakty, šťava do rádia ide. No…. Slúžilo jedenásť rokov.

Stíhame ešte vygúgliť obchod, kupujeme nové rádio a Pepo sa pochlapil s montážou. Hurá, už nám ku zážitku chýba iba karaoke a farebná hudba.

Pôvodne som s Pepom plánoval preplávať Kaledónskym kanálom na západ Britského ostrova a popri škótskom pobreží pokračovať na sever, na Orknejské ostrovy. No ale kanál otvoria až koncom mája, Jedno vzdúvadlo je pod rekonštrukciou. Kanál je ale z oboch strán prístupný. S Pepom vyrážame poznávať túto starú anglickú vodnú cestu, ja už štvrtýkrát. Prešli sme komorami, kanálom ku Lochnesskému jazeru až do Mekky škótskej turistiky, Fort Augustus. Pepo mal obrovskú radosť a rád poviem, že bola zaslúžená. Šípka ukazuje miesto, kde je kanál zatvorený.

O kaledónskom kanáli som písal minulý rok, kto by chcel vedieť o ňom viac, tu je link:

http://civetta2.com/wp-admin/post.php?post=13032&action=edit

Navyše je informácia, že na neexistujúcej lochnesskej príšere domáci vyberú na turistoch tristo miliónov Euro. A naozaj, Hemží sa to tu japoncani, kórejčanmi, nemcami, angličanmi a Pepo dokonca identifikoval aj nejakých čechov. Loďí premávajúcich sa po jazere je veru dosť a pivo sa čapije všade naokolo. K tomu domáca špecialita Fish and chips, ktorej sme neodolali ani my…

V stredu, 20. apríla som si bol ráno zabehať. Bolo mrazivo, ale tie pohľady stáli za to.

Tento druh jachtingu by som vedel vydržať večne. Ale keďže dobrodružstvo volá a my sa zanedlho budeme plaviť na sever, užívam si teda tento jachtársko-kanoisticko-turisticko-cyklisticko-turistický raj. Pečiem chlebík, s Pepom natiahneme plátno na kokpit.

20. apríla sme sa dali krásny bike popri kanáli a v neďalekých kopcoch. Videli sme aj miesto, kvôli ktorému sa nedalo prejsť na západ.

Deň nato sme sa vrátili, ale nie úplne. Ostali sme pri vzdúvadle “Lochgaroch”, hneď za Lochnesským jazerom. Rozhodol som sa nejsť dole do Inverness, ale počkať tu na Luba a Braňa. (Zelená šípka)

Na Orkneje sa bude dať kvôli počasiu ísť až koncom mesiaca, tak chalaňom ukážem miesta, kde sa už cítim takmer ako doma. Pepo zajtra, 23. apríla odchádza. Zopár fotiek z bicyklovania dnes s Pepom Kadlčíkom, ktorému patrí veľká vďaka za obrovskú pomoc na Civette. A to nie je všetko. Vďaka za dobrú spoločnosť.