15 júl – Večer 12. júla sme sa prešli po osade Maniitstok. Bolo na čo pozerať.
Život tu beží ako všade inde, mamičky s kočíkom, deti
a videli sme chlapa, čo sa s puškou v ruke vracal domov. Toho som nestihol vyfotiť. Z kopca pri hoteli, kde sme sa mohli napojiť za poplatok na internet sme mali krásky výhľad na prístav a kanál, kadiaľ sme prišli.
Ešte som stihol upiecť chlieb
a ráno 13. Sme vyplávali. Učím sa stále zvyklostiam na lodi a jej obsluhe. Za kormidlom to vyzerá takto.
Pre mňa je nové nebyť riadiacim, ale členom posádky. Začínam chápať Ľuba, Jožka a iných chalanov, ktorí mali problém zorientovať sa v mojich lanách vždy, keď prišli znova na moju loď. Spočiatku je to naozaj chaos, keď vidíte, ako Ralf a Edward všetko vedia a ja sa stále motám, Navyše keď povely sú v angličtine.
Cathy má svoj spôsob, ako pripraviť laná, uviazať sa a pri odchode ich znova zmotať. Takže všetko robím zle. Aj uviazanie lana pri pachoľati – to musím dať z vonkajšiej strany, inak do odiera vyleštené drevo na palube. Ale Cathy je trpezlivá a ja sa učím rýchlo. Aj stravovanie je iné. Napriek mojím zvykom, raňajkujem „ovsáky“
a kávičku si robím v tomto stroji.
Mlieko je práškové, medzi potravou pre kone-ovsákmi, ale zvykol som si. Vedľa kávovaru je vidno aj stroj na sódu, bombičiek vraj majú požehnane a mikrovlnku. Stravu významne obohacuje neobmedzené množstvo popcornu, ale to ja radšej vynechávam.
Služby sa striedajú po dni, ten kto v daný deň varí, má na starosti aj kuchyňu. Zajtra som na rade ja, tak na obed urobím fazuľovú a na večeru boloňské špagety. Nakoniec Charlie rozhodol, že spravíme etapu 240 míľ až do Aasiaatu.
Kotvište a prístav v Sisimute, podlľa toho čo sme študovali nebolo úplne ideálne pre loď. Prístav plný a rušný, s málo možnosťami sa uviazať. Kotvište od ruky, v 20 metrovej hĺbke a navyše zle držiaca kotva. Krátko po vyplávaní sme vhupli do hmly, ktorá sa do nás zakusla takmer nepretržite počas tejto etapy. Spôsobuje to teplejšia voda ako vzduch pri hladine. Vyparujúca sa voda okamžite kondenzuje a máme to.
To sa treba mať na pozore. Ja mám službu s Ralfom. On sleduje, čo je pred nami a ja som za kormidlom, aby sa mohlo okamžite reagovať.
Striedame sa počas štyroch hodín našej služby, ktorá je od desiatej do druhej cez obed a v noci. Rozdiel v tom, ktorá dvojica má kedy službu nie je, aj tak je stále svetlo. Pravda, tá nočná bola poriadne studená, „z huby sa parilo“. S Ralfom sa rozprávame nemecky, je to pre mňa dobrý tréning. Potom preradím do angličtiny a tak stále dookola. Poobede 13. Sme preplávali cez Severný polárny kruh na 66,34´ severnej zemepisnej dĺžky a oslavoval sa vstup do polárnych oblastí.
Edward sa vykúpal v 4 stupňovej vode
a Cathy otvorila slivovicu, čo som doniesol. Zalomcovala dokonca aj rodeným írom Brianom.
Na druhý deň sa od rána začali z hmly vynárať prvé ľadovce.
Tieto, aj keď vyzerajú mohutne, nie sú ozajstným nebezpečím. Napriek hmle je viditeľnosť pol míle a radar nás na ne upozorní.
Ozajstným nebezpečím sú „malé kusy“,
ktoré vážia aj niekoľko ton. Stret s nimi by asi bolel. A keď sa aj maličný kus ľadu dostane do propelera, to je akoby ste trafili kovovú tyč. Ďaším javom je odchýlka kompasu 40 stupňov. Blízkosť magnetického pólu robí kompas nespoľahlivým. Kým na GPS obrazovke je kurz oproti dnu 20 stupňov, kompasový 60.
Ešte sme minuli zopár takýchto kúskov
a už nás vlci na brehu vítajú pred vstupom do prístavu
mestečka Aasiaat
Kde sa uväzujeme o plachetnicu taliana Andreu
