15 júl – Roald Amundsen sa narodil v roku 1872.

Aby splnil sen svojej matky, študoval medicínu, Po jej smrti v roku 1893 okamžite preradil, a začal si plniť svoj vlastný sen. Ako študoval príbehy minulých výprav, bolo mu jasné, že konflikty medzi kapitánom lode a vedúcim expedície bývali veľmi časté. Aby sa tomuto problému vyhol, rozhodol sa kumulovať obe funkcie na seba. Takže potreboval kapitánske skúšky. V rokoch 1894-96 plával na rôznych lodiach. Prvé skúsenosti v polárnych oblastiach získal ako 2. dôstojník na lodi „Belgica“ v rokoch 1897-99. Prišlo k neplánovanému prezimovaniu, v ktorom Amundsen spoznal, ako dokáže zima a tma ovplyvniť psychyku posádky. Spoločne s lodným doktorom, Frederickom Cookom dokázali odvrátiť katastrofu počas 377 dní zajatia lode v ľade.

Jeho snom bol Severozápadný prieplav

a Severný pól. Na to prvé sa začal seriózne pripravovať v roku 1900. V Nórsku našiel a kúpil plavidlo vhodné na preplavbu, bývalú rybársku loď, „Gjoa“. Mala dĺžku 21 metrov so 47 tonami.

V porovnaní s Franklinovými loďami, Erebus a Terror, bola malá, ale Amundsen pochopil, aké ťažké muselo byť živiť mnohočlennú posádku v arktickej oblasti, navyše pri viacnásobnom prezimovaní. Expedícia pozostávala z Amundsena a šiestich dôkladne vybraných členov posádky.

Gjoa bola postavená v roku 1872, kedy sa Amundsen narodil. Mala už za sebou plavby v arktických oblastiach a perfektne zapadala do požiadaviek. Malá, ale kompaktná, nie drahá. Bolo urobených niekoľko úprav, vrátane pomocného motora. Vybavovanie, zásobovanie a všetko potrebné pre plavbu, vrátanie psieho záprahu, trvalo do 17. Júna 1903, kedy Gjoa v tichosti opustila Oslo v Nórsku. 11 júla bola expedícia pri južnom špici Grónska, „Cape Farewell“. Po niekoľkých zastávkach v Grónsku, kde sa ešte dokupovala výstroj, plávala posádka cez Baffinov záliv, Lancastar Sound, na západ až na Beechey Island, kde Amundsen zanechal 24. Augusta 1903 správu, že všetko je v poriadku. Odtiaľ pokračoval na juh, tak ako pravdepodobne kedysi Franklin. Kvôli blízkosti magnetického pólu prestal pracovať kompas a Amundsen navigoval podľa hviezd. Pri približovaní sa k ostrovu Kráľa Williama sa na západe ukazoval ľad a tak sa Gjoa vydala východne od ostrova. 31 augusta bola výprava v James-Rossovom prieplave, kde v plytkých vodách narazili na dno. Podarilo sa im vyslobodiť, ale následne vypukol v strojovni požiar v blízkosti palivovej nádrže. Našťastie sa ho podarilo uhasiť skôr, než oheň mohol spôsobiť väčšie škody.

Gjoa následne navigovala labyrintom plytčín a útesov. 9. septembra Amundsen dosiahol juh Ostrova kráľa Williama. Aj keď na západe nebolo vidieť žiaden ľad, padlo rozhodnutie kvôli pokročilej ročnej dobe prezimovať v zátoke, kde je dnes osada pomenovaná po jeho lodi, Gjoa Haven. Ukázalo sa to ako dobré miesto na magnetické pozorovania, ktoré Amundsen počas plavby prevádzal.

V roku 1904 ľady loď nepustili a tak posádka na tom istom mieste prezimovala aj druhý raz. Amundsen to ale využil vo svoj prospech. Stretol skupinu inuitov, od ktorých sa učil taktike prežitia. Naučil sa ich spôsobu lovu, už vedel, že surové čerstvé mäso morského leva účinne pôsobí proti skorbutu. Obkukal stavbu Iglu, snehového príbytku, kde teplota vo vnútri bola – 5 stupňov Celzia, keď vonku zúrila víchrica a udrelo -65 stupňov. Z cesty doniesol zbierku 900 predmetov, ktoré odovzdal nórskemu etnografickému múzeu v Oslo. V lete 1904 Amundsen podnikol na lyžiach pochod na miesto, kde James Clark Ross v roku 1831 lokalizoval Magnetický pól.13. augusta 1905 sa Gjoa vyslobodila z ľadu a pokračovala na západ. Nasledovalo ešte množstvo plytčín a útesov a 17 augusta bola výprava v dnešnom Cambridge Bay. Najťažšia časť bola za nimi. Keď v neskôr po ňom pomenovanom Amundsenovom zálive stretol veľrybársku loď zo San Francisca, bolo jasné, že Amundsen, jeho posádka a loď Gjoa, ako prví v námornej histórii preplávali Severozápadný prieplav.

Napriek tomu, im nebolo umožnené v ten rok preplavbu dokončiť, pri Herschelovom ostrove boli opäť uväznení v ľade a museli prezimovať tretíkrát. Amundsen bol k nezastaveniu a na lyžiach prešiel 900 kilometrov, aby sa dostal na miesto, skadiaľ mohol poslať telegram oznamujúci úspech výpravy. 12. Marca 1906 bol späť na lodi. 13 júla 1906 bola loď voľná a plavba mohla pokračovať. Úspech nebol zadarmo. Strojník výpravy, Gustav Juel Wiik zomrel po tom čo dostal silné bolesti a vysoké horúčky. Koncom novembra 1906, po tri a polročnom odlúčení bolo šesť mužov posádky opäť v civilizácii.

V roku 1972 bola Gjoa prevezená zo San Francisca do Nórskeho Oslo, kde je dodnes v námornom múzeu.