Keď nás Anglicko dalo do zeleného pásma pre vstup do ich krajiny, neváhal som ani chvíľu a kúpil som si letenku. Priletieť som mal do Bristolu, ktorý je 200 kilometrov od Plymouthu, kde sa teraz loď nachádza.

Po medzipristáti v Amsterdame, príchodu do Bristolu a skvelou prepravou vlakom som vystúpil 11. augusta v Plymouthe, kde ma čakal Mark Studd. Skôr než budem pokračovať, trochu histórie o vzniku nášho priateľstva tak, ako som ju opísal v knihe “plávam na svojích snoch”:

   Bolo to na jar v roku 2006, keď som pristál so svojou novou tridsaťpäťstopovou plachetnicou v marine Dalmácia, v chorvátskom Sukošane. Zaplatil som si státie na jeden rok a tešil sa na užívanie novej, prekrásnej kajutovej plachetnice Civetta. Moji susedia boli z Anglicka, starší manželský pár, na plachetnici  Moody 38. Pohľad na anglickú loď s pravým anglickým kapitánom vzbudzoval vo mne rešpekt, oni, ako som sa neskôr dozvedel, sa na mňa pozerali s pochybnosťami. Slovenská vlajka prezrádzala vnútrozemskú krajinu, bez námornej histórie a tradícií. Naopak, pobyt niektorých lodí zo strednej a východnej Európy v marine nemal s jachtingom nič spoločné, okrem toho, že loď sa nachádzala na vode. Ostatné bolo bujaré oslavy, rušenie nočného pokoja a sporo oblečené dámy, často s cigaretkou a pohárikom šampanského v ruke, občas sediac na štvorkolke za šoférom mohutnej postavy. Nepreháňam, videl som to na vlastné oči. Niet divu, že z mojej prítomnosti Angličania nemali radosť.

      Naše prvé rozhovory sa tiež neuberali najlepším smerom. Hneď pri druhom stretnutí mi Mark, ako sa mi tento anglický kapitán predstavil, sťažoval, že mu na palubu spadol môj radarový odrážač. Musel po ňom upratovať, a ešte mu poškriabal perfektne udržiavanú teakovú palubu. Na loď som chodil na predĺžené víkendy, z Bratislavy to bolo po diaľnici sedemsto kilometrov. Moji anglickí susedia si začali všímať, že môj pobyt v marine sa obmedzoval iba na deň príchodu k lodi a deň odchodu. Len čo som prišiel a vybavil hlúpe chorvátske byrokratické formality, už som sa odväzoval. Keď som sa vrátil z plavby, sadal som do auta a namieril som si to domov. Problém bol aj v komunikácii, v tom čase som príliš dobre po anglicky nehovoril. Tento medzinárodný námorný jazyk som sa začal učiť iba pred rokom a pol, keď som na svojej prvej plavbe do Grécka pochopil, že len s nemčinou môj jachtársky progres nebude možný. Keď sme sa so ženou na jeseň 2006 s anglickým párom lúčili, sľúbil som im, že na jar budem v angličtine lepší, nielen vďaka posunkovej reči. Po rokoch mi Mark povedal, že po stretnutí v novej sezóne na jar 2007, ma začal brať vážne. Rozprával si výrazne lepšie ako pred polrokom a ja som si uvedomil, že si človek, čo dokáže držať slovo a má pevnú vôľu. Nemusím ani zdôrazňovať, že keď mi Mark toto po rokoch povedal, nabehla mi husia koža.

     Naše, dnes už dvanásťročné priateľstvo sa začalo.  Najprv nenápadne, skôr to vyzeralo na dobré susedské vzťahy. V lete sme sa vídavali, my s deťmi, oni s vnúčatmi. Mark aj Gudrun sú od nás o pätnásť rokov starší. Keď na jar 2008 Mark uvidel na mojej plachetnici Civetta držiak na veterné kormidlo, naše rozhovory začali byť odbornejšie. Môj plán plaviť sa do Karibiku a späť ho nadchol. Gudrun a Mark trasu tam a späť absolvovali v osemdesiatych rokoch. Bolo o čom sa rozprávať. Zaujímavá bola jeho teória o navigácii. Ak ti slnko vychádza za chrbtom a zapadá pred loďou, ideš správne. Vtedy nebolo GPS ani elektronické mapy, iba sextant, tabuľky a papierové mapy. Keď som sa po roku vrátil do Sukošanu, po úspešnej prvej plavbe do Karibiku a späť, Angličania na mňa čakali a Gudrun mi upiekla tortu. Dojalo ma, ako si ma úprimne privinula a vybozkávala. Na Markove slzy v očiach nezabudnem.

      Prišiel rok 2012, druhá plavba do Karibiku a späť s novou plachetnicou Civetta II a plánovanie plavby okolo sveta. Mark s Gudrun nás boli navštívíť v Bratislave a oni nám pohostinnosť oplatili v mestečku Newton v ústí rieky Yealm, kúsok východne od mesta Plymouth, s veľkou námornou tradíciou. Po ukončení plavby okolo sveta a pristátí v Gibraltáre v roku 2015 som im napísal mail, ktorý som ukončil  citátom z knihy Hlava 22, od Josepha Hellera. Dnes som dokončil svoj heroický, titanský zápas šľachetného hrdinu v nekonečnej snahe dotknúť sa nedosiahnuteľného. Keď sme sa s Markom a Gudrun stretli o mesiac neskôr v Chorvátsku, darovali mi tričko s týmto nápisom.

      Na Tenerife v roku 2019 sme sa opäť stretli po rokoch. Mark s Gudrun sem chodia každý rok na jeden mesiac od polovice februára. Pri dvoch posedeniach nám Mark porozprával niekoľko príhod. Zaujala ma jedna, ktorá je veľmi zábavná, ale pokojne to mohla byť aj tragédia.

      Stalo sa to po ich mesačnej plavbe Atlantickým oceánom a po pristátí na nemenovanom ostrove v južnom Karibiku. V malej marine, kde Mark s Gudrun pristáli, pár dní predtým zomrel majiteľ. Jeho miesto dočasne prevzala jeho priateľka, ktorá nemala o tejto práci ani potuchy. Markovi a Gudrun ponúkla státie zadarmo, ak jej pomôžu s neľahkou úlohou. Po mesiaci dostali ponuku prevziať manažment mariny natrvalo. Ocitli sa tak náhodou na životnej križovatke, ktorá mohla navždy zmeniť ich život. Napokon odmietli. Mali svoje plány a k rozhodnutiu neprijať ponuku prispela aj jedna skúsenosť.

      Raz ráno sa zobudili na hukot malého lietadla, ktoré sa blížilo k trávnatej pristávacej dráhe hneď za zátokou s marinou. To už ich budila vystrašená správkyňa s puškou v ruke. Vysvetlila im, že musia za každú cenu zabrániť lietadlu pristáť, lebo vezie drogy. Markovi dala pušku a príkaz strieľať na lietadlo. Na jeho vydesenú otázku, či tým nezabije pilota, odpovedala, veď nech strieľa na lietadlo a nie na pilota. Ona sa medzitým rozbehla do malého hangára a začala po trávnatej pristávacej ploche rozhadzovať prázdne kanistre od oleja, aby lietadlo nemalo ako dosadnúť. Mark začal strieľať. Lietadlo niekoľkokrát zakrúžilo, no svoje odhodlanie pristáť nezmenilo. Vystrieľal do vzduchu niekoľko nábojov, ale ako vravel, neusiloval sa presnejšie mieriť. Pristávací manéver sa napokon predsa len podaril a z lietadla vystúpil poriadne nasrdený vlastník neďalekej nehnuteľnosti, ktorý si išiel povyraziť s priateľkou. Vraj, po tomto lete priateľka mala vzrušenia viac než dosť, a to poriadne nadlho.

      Niekedy mám pocit, že keby som niekde začal rozprávať niektoré moje historky, zbytočne by som sa snažil. Asi by mi nikto neuveril. Jachting je prekrásny aj v tom, že sa mi dostanú do uší ešte neuveriteľnejšie zážitky, ako sú tie moje. Pri rozlúčke mi Mark navrhol, aby som svoju plavbu neukončil v Írsku, ale pridal okolo tristo míľ navyše a prišiel k nim, do ústia rieky Yealm, kde mi vraj vybaví státie na plávajúcom móle. Bude mi dávať pozor na loď a ja si môžem splniť svoj sen, prejsť si na aute a bicykli anglický vidiek. Ďakujem osudu, že mi doprial takých priateľov. Ponuku som radostne prijal, už tam len doplávať.

Tak sa aj udialo a loď prezimovala v ústi rieky Yealm, neďaleko mesta Plymouth.

Spodná šípka je miesto prezimovania v rieke Yealm, horná je miesto, kde sa loď teraz nachádza. Pôvodne som ju mal preplaviť ja, ale Korona vírus všetko zmenil a loď preplavil miestny chlapík menom John Williams, ktorý mi urobil a robí na lodi kopu potrebných vecí za primeranú úhradu. Som naozaj rád, že ho mám. Loď je od začiatku júla na suchu v marine Yachtheaven.

Po zvítaní sa ma Mark odviezol k lodi. Už iba cesta mala minimálne jeden zaujímavý moment…

A to som už videl Civettu.

Angličania nepoužívajú kovové konštrukcie na uloženie lode na brehu, držia sa starého dobrého dreva. Asi vedia, čo robia. Dúfam. Ale takto bola Civetta uložená aj v Španielsku, alebo na Tenerife, či v Kapskom Meste. Skôr, než ma Mark opustil, dali sme si pivo a ja som išiel na loď.

Keď som vošiel do lode, najprv som ostal zaskočený.

Tak tu je teda solídny neporiadok. Ale potom postupne všetko začalo dávať zmysel. John Williams menil tesnenie na saildrive. Podľa inštrukcií Yanmaru je treba robiť výmenu každých osem rokov a ja som už rok presluhoval. Po skúsenostiach na Tenerife vo februári 2019 som sa rozhodol aj vymeniť všetky lodné ventily, Na to John potreboval vyprázdniť čiernu dieru, zadnú kajutu, záchod a priestor pod umývadlom v kuchyni. Preto som všetko našiel napratané v prednej, bočnej kajute a v salóne.

Po odpojení od motora a vybratia saildrive nastalo veľké prekvapenie.

komore pre slanú vodu, na chladenie motora sa nachádzal kus igelitu.

Dokelu, ako sa to tam mohlo dostať? Najprv ma napadla myšlienka, že to bolo nejake vyplnenie priestoru keď sa celý motor dodal Navrátilovcom a tí to nedali preč. Dokonca som aj zavolal Mišovi, aby ma vyvrátil z omylu. Druhá, oveľa pravdepodobnejšia, aj keď stále neuveriteľná je, že sa to dostalo do komory cez jeden zo sacích otvorov na sail drive.

Týždeň pred preplavením lode z rieky Yelm do Plymouthu mi volal John Williams. Všimol si, že keď bol naposledy štartovať motor a nechal ho hodinku bežať (čo robil každé dva týždne), motor sa trochu prehrieval. Navrhol, že zaistí potápača, aby očistil sacie otvory, ktoré budú zarastené. Tak sa aj stalo. No a ukázalo sa, že ten igelit bol zrejme príčinou prehrievania sa.

Miesto, kde bola Civetta na rieke Yealm cez zimu uviazaná je pod silným vplyvom prílivových prúdov. Mohlo sa stať, že prúd priniesol igelit a oprel ho o sací otvor saildrive. No a sacia sila ho vtiahla. Neuveriteľné, ale má to istú logiku. Igelit je jemný, pripomína mikrotén.

John prišiel na loď na ďalší deň a vysvetlil mi, prečo je aj motor von zo svojho lôžka.

Silentbloky boli úplne vybité. John objednal nové a potom môže všetky tie komponenty dať dokopy.

Aj keď na Tenerife sa vymenilo osem zo štrnástich ventilov, rozhodol som sa pre totálnu generálku. Mením všetky ventily na lodi, ale za plastové.

Referencia vraví (od jachtárov, s ktorými som sa o tom bavil, ako aj z rôznych diskusií na internete), že je to na “večnosť”. Geoffrey, s ktorým som sa stretol v Connecticute, v USA, keď sme s Ralfom plávali na sever, vravel že tie jeho sú na lodi vyše dvadsať rokov. Tak verím, že budem mať vystarané.

Prečo tak veľa otvorov v lodi? na prvý pohľad naozaj. Ale… umývadlo v kuchyni a v kúpelni, záchod sanie, záchod výpust, fekálna nádrž, sprcha, odsolovač sanie a výpust, generátor sanie a výpust, štyri odvodnenia z kokpitu, no a na záver emergency pumpa.

Takže najprv musia prísť silentbloky, namontovať na svoje lôžko motor a k tomu saildrive. Následne osadiť všetky ventily. Potom príde Paul Hodge z miestneho čalúnictva, ktorý ušije nové epedy na všetky lôžka. Zatiaľ sú priestory v zadnej časti lode deravé ako sito a loď by sa na vode teda dlho asi neudržala…

Pre zaujímavosť: červená šipka ukazuje na kevlarovú vrstvu v masívnom, nad priemer hrubom trupe. To bolo pri výrobe trupu zvlášť objednané.

V ten prvý deň na lodi, streda 12. august sa zastavil Mark a priniesol mi skladací bicykel, ktorý si on pred rokmi kúpil v Bratislave, keď ma bol navštíviť. Zároveň ma pozval na ďalší deň do svojho domu na večeru. Keď už som mal celkom dosť upratovania a všakovakej roboty, ktorá sa na lodi vždy nájde, sadol som na bicykel a išiel som ho odskúšať. Nádhera! jazda s minimom áut, medzi vysokými živými plotmi anglického vidieka a nádhernými výhľadmi na Plymouth.

Akurát som si stihol vychutnať západ slnka, povečeral a uložil som sa na spánok v prednej žasti lode, kde som všetlo to nahádzané natlačil na jednu stranu, aby som mal flek na vystretie sa.

Ako je z poslednej a aj tej nasledovnej fotky vidieť,

fendre a uväzovacie laná ostali po zdvihnutí z vody neupratané na palube. Veď kto by ich aj upratoval… Ja som bol rád, že John Williams preplavil loď.

Ešte k tej preplavbe z Rieky Yealm do Plymouthu. John bol naozaj veľmi opatrný. Nielenže zorganizoval potápača pred aktom transportu, ale Civettu sprevádzal motorový čln, pre prípad, že by sa čosi domrvilo a bol by potrebný vlek.

Spať do deja Kým som sa ráno vymotal z podpalubia, na vedľajšej lodi už vládol čulý pracovný ruch.

Dal som prať všetko to stuchnuté prádlo, čo bolo celú zimu na lodi. Kým sa pralo, upratal som laná, poumýval fendre a vyvesil prádlo.

Pred obedom prišiel na loď Marwin z Raymarine, chlapík, čo mi montoval nové navigačné plotre a radar na loď. Radosť pozerať…

Priznám sa, bol som zvedavý, ako vyriešia upevnenie prístroja na kormidelný stĺpik. Poradili si ale skvele, ako ukazuje detail.

To čo som plánoval spraviť, bolo urobené a ostal aj čas na výlet do Plymouthu. Autobus ma vyhodil pri veľkom obchodnom centre, neďaleko zbombardovaného kostola z 2. svetovej vojny ktorý ostal neopravený a slúži ako spomienka na ťažké historické udalosti.

Keď sme už pri tej histórii. Plymouth, tak ako ostatne aj celé Anglicko, je na históriu mimoriadne bohaté. Keď kráčam po nábreží,

prídem k historickému miestu, na mapke označené žltou šipkou (zelena je miesto mojej lode).

V roku uvedenom na kameni, z tohoto móla vyplávala loď Mayflower.

Nasledujúci text mám stiahnutý a preložený z Wikipedie:

Mayflower bola anglická loď, ktorá v roku 1620 prepravila prvých anglických puritánov, známych ako Pútnici, z Anglicka do Nového sveta. Po vyčerpávajúcich 10 týždňoch na mori sa Mayflower so 102 cestujúcimi a približne 30 člennou posádkou doplávala do Ameriky. Kotvu spustila neďaleko cípu Cape Cod 11. novembra 1620.

O tejto plavbe, lodi a o vysťahovalcoch je pútavé čítanie, odporúčam vygúgliť si.

Ďalších desať minút kráčam po nábreží s pohľadom na vežu na druhej strane zálivu, pod ktorou som dve rána behal, pár stoviek metrov od Civetty.

Stúpajúc hore kopcom prídem k majáku na kopci, kde je “Hoe Park” (na mapke červená šipka).

Maják má tiež svoju históriu. Potom čo kopec, na ktorom bol pôvodne postavený sa začal rozpadať, maják bol rozobraný a postavený na na tomto mieste. Ale o inom chcem písať.

Francis Drake bol pôvodne pirát, ktorý prepadával a lúpil španielske lode v Karibiku. Nakoľko anglická kráľovná Elisabeta bola vo vojnovom stave so Španielskom, za rozdelenie lupu vybavila Drakea vojnovými listinami, ktoré ho oprávňovali prepadávať španielske lode. Bolo to výhodné pre obe strany. Kráľovská pokladnica bohatla, Francis Drake a jeho korzári mali útočisko a Španieli zúrili. Keď sa španielsky vyslanec na anglickom dvore sťažoval, kráľovná Elizabeta povýšila Francisa Drakea do šľachtického stavu

To, snaha Španielska zničiť protestantskú a obnoviť katolícku vieru a nakoniec poprava Márie Stuartovej, v ktorú vkladala katolícka cirkev svoje ambície vyústili v obrovskú španielsku flotilu 106 veľkých lodí, ktoré mali ešte nabrať francúzsku armádu v mieste súčasného Dunkirku vo Francúzku. Potom sa mali vylodiť v Anglicku, zvrhnúť Elizabetu a protestantský režim a nastoliť katolícke kráľovstvo.

V roku 1588 hral na kopci, kde je dnes súčasný Hoe Park sir Francis Drake hru Bowls

https://cs.wikipedia.org/wiki/Bowls

Angličania mali na pobreží hliadky, ktoré posielali dymové signály, ktoré znamenali spozorovanie španielskej flotily. Keď vystrašený posol doniesol správu Drakeovi, ten trval na tom, že najprv dokončí hru. To vzbudilo úžas a rešpekt. To je veliteľ! Vôbec sa nezľakne a správa ho absolútne nevyvedie z kľudu. Pod takým veliteľom nemôžeme prehrať. Správa o Drakeovom konaní sa rýchlo rozšírila medzi posádky iba 26. lodí, ktoré mali čeliť obrovskej presile. Morálka bola ale vysoká.

V skutočnosti sir Francis Drake vedel, že práve vrcholí odliv a nasledujúcich šesť hodín flotila nemôže vyplávať. Ale ten efekt! Prekrásna a skutočná príhoda, ktorá sa vyučuje v dejepise na anglických školách.

Angličania pri Dunkirku španielsku flotilu rozstrieľali a invázia sa nikdy neuskutočnila. Klebety hovoria, že Drake hru na kopci Hoe v Plymouthe prehral. História tejto námornej bitky je úžasná a určite onedlho o nej určite napíšem. Dnes je na tomto mieste monument venovaný danej udalosti.

Neďaleko je pamätník venovaný námorníkom, ktorí slúžili v obchodnom loďstve a rybárskej flotile počas oboch svetových vojen a aj v čase mieru.

Nechýba ani monument nebeským hrdinom, pilotom RAF – Royal Air Force, ktorí bojovali a umierali na anglickej oblohe pri nemeckých náletoch v druhej svetovej vojne.

Po ceste späť som sa zastavil občerstviť sa v pube “Kings head”, teda kráľovej hlave, príznačne pomenovanej po ďalšej historickej udalosti, kedy bol Karol I., kráľ Anglicka, Škótska a Írska v roku 1649 popravený “oddelením hlavy od trupu katovou sekerou” za vlastizradu po vojne o nezávislosť anglického parlamentu od britskej koruny.

No a neodolal som ani mlsnému pokušeniu vo forme karamelovej anglickej špeciality “Fudge”.

Večer prišiel po mňa Mark. Odviezol ma na rodinnú večeru s Gudrun, ich synom, jeho ženou a ich deťmi v nádhernom prostredí mestečka Newton Ferrers v ústi rieky Yealm, kde Civetta II zimovala.

Na noc ma Mark priviezol na loď na na ďalší deň, 14. augusta 2020 som opúšťal loď a mieril na vlak do Bristolu, skadiaľ som o deň neskôr letel domov.

Ja sa vrátim…