28. marec – Ahojte z Caicos, ostrov providenciales, Južné Bahamy. Prišli sme sem včera, keď sme záverečných 9 míľ išli plytkou vodou na kotvište Sapodila Bay. Sme prihlásení, všetko ok. Prešli sme čosi cez 600 míľ.

Skôr, než popíšem túto plavbu, by som sa ešte vrátil k Sin Martinu. Aj keď sa v niečom budem opakovať, článok dávam ako ucelenú kapitolu.

Sin Martin patrí ku skupine takzvaných náveterných karibských ostrovov. Tak ako každý ostrov v tejto oblasti, tento kus zeme má bohatú históriu. Po jeho objavení bol španielskou kolóniou. Keď pre Španielsko stratil strategický význam, ostrov bol až do roku 1648 opustený, alebo prechodne obývaný pirátmi. Pýši skutočným príbehom, z čias, keď o ostrovy prebiehala koloniálna vojna. Francúzska  a holandská loď dokázali vyriešiť koloniálne vlastníctvo ostrova mierovou cestou aj keď nie bez jediného výstrelu. Lode totiž doplávali v ten istý deň do dnešnej zátoky Simpson Bay. Rozhodne to ale neboli mierumilovné úmysly, ale neochota zbytočne umierať, ktoré prispeli k nenásilnému riešeniu. Keď si obidve strany po počiatočnej prestrelke uvedomili, že bez veľkých strát ostrov pre seba nezískajú, začali vyjednávať. Výsledkom bola kuriózna zmluva rozdelení ostrova. Zorganizovali sa bežecké preteky. Francúzsky reprezentant posilnený vínom a holandská nádej naliata ginom vyrazili každý opačným smerom. Francúz išiel na sever, Holanďan na juh. Podľa dohody, línia spájajúca miesto štartu a stretnutia, mala byť hranica. Holanďan sa zdržal pri nadväzovaní priateľského puta  s domorodou dievčinou. Strávil u nej vyčerpávajúcu noc, ktorá v kombinácii s úbytkom ginu v jeho žilách neprispela k požadovanému výkonu. Francúz tak prešiel väčšiu vzdialenosť a keďže sever ostrova je rovinatý, cestu si vraj skracoval. Francúzsku pripadla väčšia časť ostrova, 54 ku 41 štvorcovým kilometrom. Tento stav trvá dodnes.

Je to moja tretia návšteva ostrova. V roku 2012 som tu strávil päť týždňov s Lacom Bočkorom a po skončení plavby okolo sveta som sem priplával s Tiborom Jánošom a aj štartoval nazad do Európy s Pepom Kadlčíkom a Petrom Kincelom. Terajší pobyt by som rozhodne nenazval príchod do raja.

Aj keď sa mi prieči napísať nasledujúcu vetu, nedá sa mi inak. Na užívanie raja totiž neostal čas. Na tomto krásnom, ale preľudnenom ostrove sa zdržíme veľmi krátko.

Po trojtýždňovej plavbe z Tenerife sem, kedy sme preplávali 2815 námorných míľ by sme si nielen my, ale aj loď zaslúžili viac času na regeneráciu a aj údržbu. Všetko je ale inak. Ráno, 20. marca  po troch hodinách spánku na kotve sme nafúkali čln, zavesili naň motor a ja som vyrazil na políciu, prihlásiť nás do krajiny. Okrem toho, že na pevnej zemi sa so mnou všetko kývalo, prihlásenie prebehlo bez problémov. Z brehu už na mňa mával Jano Zelina. Po privítaní a zoznámení sa na lodi som stiahol počasie v predtuche príchodu horšieho počasia. Tak aj bolo. Vo štvrtok sa má nad Kubou pokaziť. Aj keď iba jeden deň, vietor, o sile 20 uzlov, ktorý má byť od severu, teda do nosa, rovno oproti nepotrebujeme. A už najmenej pri zvládaní navigačnej výzvy medzi koralmi na ostrove Providenciales v skupine ostrovov Caicos. Jano prijíma strategické rozhodnutie a pokúsi sa zmeniť si letenku. Znamenalo by to, že nebudeme plávať na stotridsať míľ vzdialený americký ostrov St. Thomas v skupine Panenských ostrovov, kde by Jano vystúpil, ale naberieme kurz v trojici priamo na Caicos, čo je vzdialenosť okolo 600 míľ, teda 5 dní plavby. Mali by sme tam prísť v stredu, 27. marca. Okolo obeda už Jano mal novú letenku a zmena plánu bola tak potvrdená.

To znamená, že sa tu, na Sin Martine zdržíme iba dva dni. Aby sme mali ľahšiu logistiku, rozhodli sme sa ísť do maríny vo vnútri lagúny v Simpson Bay.

Ušetríme na logistike, keďže vzdialenosť medzi kotvišťom a brehom nemusíme prekonávať na gumáku so závesným motorom. Máme toho veľa na práci, bude to hektické aj tak. Tu v maríne čerpacia stanica nefunguje, jej zničené stojany na móle svedčia o ničivom účinku hurikánu „Irma“, ktorý v auguste 2018 zdevastoval ostrov. Naftu budeme musieť nosiť v bandaskách. S nafúkaným člnom je to na pumpu cez lagúnu desať minút a treba nám ísť trikrát. Taktiež doplníme vodu, nakúpime nejaké skrutky na windpilot, a treba nám na plavbe aj jesť. V holandskej časti ostrova nemajú európske plynové bomby. Na bicykli do francúzskej časti, kde plynové bomby môžem vymeniť je to cca 15 kilometrov, tak to si aj zajazdím. Uwe odchádza dnes, a ja s ním idem na políciu odhlásiť ho z posádky. Chcem sa pokúsiť aj nájsť niekoho, kto by dal do poriadku windmeter. A predpokladám, že nejaká tá maličkosť ešte vyskočí. Vyskočila.

Všetko prebehlo ako pri rýchlo utekajúcom čase malo. Po uviazaní sa v maríne sme ešte v deň nášho príchodu na ostrov doplnili  naftu a vodu, Uwe odletel domov a na imigračnom mi ho po predložení letenky vyškrtli z posádky. V jachtárskom obchode sme nakúpili skrutky, zástavu Caicos a USA a pre istotu som kúpil aj nie lacnú námornú mapu súostrovia Caicos. Vedľa obchodu, ako na objednávku je obchod Raymarine. To je presne značka navigačného vybavenia na mojej lodi. Vchádzam do klimatizovanej miestnosti a vysvetľujem svoj problém s windmetrom, ktorý prestal ukazovať rýchlosť  vetra a z pohľadu na displej vieme iba, „odkiaľ fúka vietor“. Vo štvrtok na obed na loď prichádza chlapík od Raymarinu a po premeraní systému vieme, že máme poškodený kábel niekde medzi sondou na vrchole a pätou sťažňa. Kábel mali za sto dolárov k dispozícii, a ešte v ten istý deň poobede sme sa pustili do výmeny. No a nastala nočná mora…

Postup výmeny kábla prebiehal nie celkom podľa plánu. V spoji pod sťažňom sme kábel odpojili, a nadviazali naň tenké lano. Išiel som hore na sťažeň, kde som kábel aj s nadviazaným lanom vytiahol.

Potiaľ všetko dobre. Na starom kábli vidíme miesto porušenia, asi meter od sondy. Izolácia je predratá a jeden z káblov evidentne prerušený.

A zase tu máme to moje osudové „ale“… Pri preťahovaní nového kábla sa tento zasekol, presne v mieste, kde bol starý kábel predratý. Ani hore, ani dole. Po niekoľkých neúspešných pokusoch som vsadil na poslednú kartu, použitie hrubej sily. Výsledok sa dostavil zanedlho, lanko sa pretrhlo. Tak to je prúšvih. Servis Raymarine nám v telefonickej konzultácii nadškrtol riešenie – dať dole sťažeň. To nikdy. Nakoniec sme tento zdanlivo prehratý súboj zvrátili v náš prospech improvizáciou. Cez pätnásť metrovú hadicu na vodu sme pretiahli nový kábel,

upevnili bezpečne na vrchole sťažňa a hadicu s káblom uchytili na sálingoch, oceľových lanách a vysúvacích stúpacích stupoch. Moju myšlienku, kábel uchytiť v dvojmetrových dlhých kusoch hadice Rišo vylepšil návrhom použiť prostriedok na polievanie záhrady ako celok. Neveril som, že to pôjde. Išlo. Hadica je pevne upevnená a hore je oblúčik k sonde. Po prepojení kábla v lodi na displeji vidíme rýchlosť a smer vetra. Paráda. Sťažeň by súťaž krásy nevyhral ale prístroje sú plne funkčné a to sa počíta.

Je mi jasné, že riešenie je dočasné a jedného dňa kábel windmetra bude opäť prechádzať sťažňom, samozrejme bez toho, aby som ho musel dať dole. Veď mňa už hádam niečo napadne. Ešte nákup, tri po vrch plné batohy a uťahaní na smrť ideme spať.

V piatok ráno, 22. Marca, iba dva dni potom, čo sme prišli, sme sa odhlásili, zaplatili marínu a pred štvrtou popoludní sme driftovali pred padacím mostom. Most sa o štvrtej zdvihol a my sme plávali z lagúny okolo mega jácht smerom na voľné more.

Ale ostrov nás ešte trochu zdržal. Neboli sme ani pol míle za mostom, keď som za nami zbadal rýchlo blížiaci sa čln pobrežnej stráže. To už húkala siréna a ja som zaradil neutrál.

 Keď sa rýchlo čln voľne pohupoval vedľa nás, padla otázka, či súhlasím s prehliadkou. Ako keby som mal na výber… „Ste vítaní“ vravím. A to už traja ťažkoodenci v nepriestrelných vestách, ťažkých topánkach s pištoľami zavesenými „prokletě nízko u pasu“, preskakovali na moju loď.

Nebol som vystrašený, nebolo, čo skrývať. Len som sa bál nezmyselnej buzerácie,  ktorá by nás mohla zdržať možno aj cez noc, ak by si návštevníci chceli niečo overovať. Musím ale povedať, že traja pištolníci boli vysoko profesionálni. Po predložení dokladov a potvrdenia, že sme sa riadne odhlásili z ostrova ma ešte chceli nachytať na bezpečnostnej výbave. Musel som  ukázať, že mám záchranné vesty, padákové červené rakety pred expiráciou, jeden člen komanda si poobzeral môj záchranný ostrovček, ktorý ešte v Grécku prešiel inšpekciou. Kým ja som bol v podpalubí pod paľbou otázok zvedavého a zvedavejšieho policajta, Jano začal toho na palube spovedať otázkami o nedávnom hurikáne. A dozvedel sa zaujímavé veci. Na ostrove na prvý dojem nič nenasvedčovalo tomu, že pred necelým rokom sa Hurikán Irma prehnal cez ostrov viac ako dvestokilometrovou rýchlosťou. Keď sme ale boli gumákom po naftu, všimol som si zakotvené vraky lodí.

Nebolo ich málo a niektoré z nich sa kedysi museli pýšiť luxusom, ktorý prezrádzal drahotu. Podľa toho, ako zopár z nich bolo obrastených, sa dalo usudzovať, že boli úplne potopené a len nedávno ich vytiahli z dna. To nebolo všetko. Po príchode na ostrov som zaregistroval niektoré nové hotely a budovy tesne pred dokončením. Omyl. Boli to budovy, cez ktoré sa vietor prehnal a prederavil ich ako ementál. Švajčiari by sa mali čo učiť…

Jedna z atrakcií ostrova je pristávacia dráha, rovno nad plážou. Keď pristáva lietadlo, je to jedinečný pohľad, najmä, ak je to čosi veľké.

Pristávacia dráha začína asi päťdesiat metrov za plotom a lietadlá pri štarte stoja úplne na jej začiatku, aby využili každý meter tejto najkratšej pristávacej dráhy sveta pre veľké lietadlá.  Podaktorí hrdinovia sa chytia letiskového plota, aby čelili tlaku vzduchu z motorov lietadla.

Najväčší machri sú tí, ktorých neodfúkne a pri tomto adrenalínovom kúsku už došlo k zopár vážnym poraneniam. Jano sa spýtal, či sa prúd vzduchu štartujúceho lietadla dá prirovnať k rýchlosti vetra hurikánu. Asi aj hej, akurát to netrvá pätnásť sekúnd, ale osem hodín. K tomu silný lejak a vodná triešť z lagúny a oceánu. Ostáva ešte pridať lietajúce predmety, ktoré vraj boli príčinou smrteľného zranenia troch ľudí, ktorých telá spovedaný zástupca zákona vyťahoval z vody.

Krátko po vyčíňaní hurikánu sa na  ostrove sa začalo kradnúť. Aj keď tu žije veľa rôzných národností, dalo by sa očakávať že komunita sa viac menej medzi sebou pozná, a ľudia si budú pomáhať. Vznikla ale panika po zásobách a boli vraj aj prípady, kedy aj žehliaca doska, alebo benzínova nádrž stáli za ukradnutie. Supermarkety neboli zničené, a boli pokusy plieniť a niekde sa aj plienilo. Takéto zaujímavé zákulisné informácie o hurikáne a jeho dôsledkoch sa stihol Jano v krátkom čase dozvedieť. Aj raj má svoje vlastné peklo.

Keď po nekonečných otázkach zľava aj sprava kontrolóri usúdili, že sme bezúhonní, preskočili na svoj čln, zamávali nám a my sme mohli s hodinovým oneskorením pokračovať v plavbe.

Na kotvište Sapodila Bay pri ostrove Providenciales v skupine ostrovov Caicos v súostroví Južné Bahamy to máme šesť sto námorných míľ. Tam totiž priletí Jack a Audrey Darville a pomôžu nám s prihlasovacími procedúrami do USA. Dobrá večera padne vhod.