8.apríl 2019

Opäť trochu odbočím od hlavnej témy a vrátim sa ku kapitole o navigácii, ale z trochu iného konca. Mnohí z nás, ktorí poznajú svoju obľúbenú jachtársku oblasť ako svoje topánky sú presvedčení, že aby sa dostali z miesta A do miesta B, vlastne nepotrebujú žiadnu navigačnú výbavu. A majú pravdu. Ale môže nastať zhluk okolností, kedy sa aj v tej najlepšie známej oblasti jednoducho stratíme. Že to je málo pravdepodobné? V roku 2004 som plával s Violkou v Jadranskom mori. Mali sme naponáhlo, tak sme vyrážali o druhej v noci. Po vymanévrovaní z prístavu si Violka išla ľahnúť a ja som vládol kormidlu. Zo zvedavosti som vypol všetky prístroje, vzal do ruky papierovú mapu a medzi ostrovmi  som sa začal orientovať podľa majákov. Bolo bezvetrie, mal som zapnutý motor, tak prečo neskúsiť? Na pohľad nič komplikované, každý maják bliká inak, tak predsa z námerov dvoch majákov musím vedieť kde som. A že v Chorvátskom mori majú tých majákov požehnane. Omyl. Pravdepodobne som si pomýlil maják a do dvoch hodín som sa prestal orientovať. Noc bola tmavá, mesiac nesvietil a hviezdy neosvetľovali obrysy ostrovov. Iba tie blikania. Z hanbou som zapol prístroje a elektronická mapa mi ukázala, že som pri úplne inom ostrove, ako som si myslel.

Čo to má spoločné s navigáciou v horolezectve? Bolo to v roku 2011, v Yosemitoch. Spolu so Stenlym Zelenským a Olegom Fečaninom sme viseli šesť dní v stene El Capitan. Liezli sme cestu cez „Salathe Wall“ a bol to jeden z najúžasnejších lezeckých podnikov v mojom živote. Tak ako mi Jachting otvára dvere no nových nepoznaných galaxií, počas mojich štyroch výjazdov do Yosemitov som vždy  mal v stene pocit, že som na Marse. Najmä večer, po celodennej drine, visiac v sieti v spacáku, podo mnou čierna diera, relatívne najedený, v teple, užívajúc si chvíľu nič nerobenia, kým ma nepremôže spánok.

Pred takou túrou sa nik nevenuje logistike zostupu z vrcholu. Veď načo, dva roky predtým sme tadiaľ so Stenlym Zelenským a Igorom Kollerom zostupovali, keď sme päť dní liezli „Triple Direct“. Mali sme síce mapu, ale nie GPS navigáciu, ktorá by umožnila určiť polohu v mape. Nakoniec nebola potrebná ani tá mapa… Jediné, čo som si zo zostupu pamätal bol celkom dobre rozoznateľný lesný chodník a ubolené ramená od ťažkého batohu.

Kto by si bol ale pomyslel, že tento krát bude slabo viditeľný lesný chodník pokrytý v severnom svahu neroztopeným snehom. Zrazu sme sa v snehu borili po kolená a nevedeli sme kadiaľ ďalej. Na rozdiel spred dvoch rokov sme nemali ani tú mapu. Jediné čo sme vedeli, že nemôžeme byť ďaleko od chodníka. Napriek tomu sa nám divočina zrazu zdala byť nesmierne veľká. Motali sme sa hore, dole, vedeli sme, že sme pri rozvetvenom potoku ale mali by sme byť na jeho druhej strane. Ako inak, tri hlavy, tri názory. Oleg nás išiel presvedčiť o možnosti bezpečného prechodu cez potok v mieste, kde bola mäkká čečina. Kým sme stihli so Stenlym nahlas zrevať, že to tak nie je, čečina sa pod Olegom otvorila a on bol po pás v mrazivej jarnej bystrine. Aby to nebolo všetko, v snehu sme objavili medvedie stopy. Radšej okamžite upresním. Nie stopy od Grizlyho, ale čierneho medveďa, ktorý by nemal zaútočiť na človeka. Veď čosi podobné bolo vedľa nás, keď sme pred dvoma rokmi nastupovali spolu s Igorom Kollerom do steny.  Maco vtedy za nášho nemého úžasu skontroloval lezeckú výstroj a odcupital. Ale… Keď sme stopy videli teraz, zrazu sa nám videli obrovské a v mojích predstavách sa vynáralo stádo krvilačných, hladných, nemilosrdných beštií. A do západu slnka ostávala hodina.

Takže noc. Aj keď nie bivak v pravom slova zmysle, akých sme mali s v stene posledných päť nocí, predsa len noc na trávnatej čistinke obklopenej snehom. Suchého dreva bolo okolo nás neúrekom a za necelú hodinu už horel asi pol metra vysoký oheň, ktorý nám dodával pocit bezpečia. Poslednú dávku jedla sme zjedli na vrchole a ostal nám iba hroznový cukor a jedna čokoládka. V neďalekom potoku som sa snažil oklamať hlad, ale veľmi to nepomáhalo. Od nervozity som začal od Stenlyho a Olega pýtať cigarety. Tie sa zatiaľ neminuli. Keď som už fajčil siedmu, Stenly v mi obave o nedostatok nikotínu začal viesť prednášku o škodlivosti fajčenia. Striedajúc sa pri udržiavaní ohňa sme prečkali noc.

No dobre, ale čo ráno? Mobily boli bez signálu a my sme sa museli nejako dostať do civilizácie. Nakoniec sme si predsa len pomohli tou satelitnou technikou. Mal som so sebou satelitný telefón. Ten síce polohu neukazoval a aj keby, bez mapy by to bolo k ničomu. Napadlo ma ale zavolať Igorovi Kollerovi, ktorý tu s nami bol pred dvoma rokmi a doma má mapu. Fungovalo to. Po opise terénu okolo nás Igor z mapy usúdil, kde asi sme. „Chalani, vráťte sa tam, kde sa dá potok prekročiť, potom rovno za nosom vedľa potoku, kým ten neodbočí doprava. Tam mi znovu zavolajte.“ Takto sme si volali ešte dvakrát a po dvoch hodinách nás stretnutie s turistami uistilo, že sme správne. Zvyšok bol už iba zostup šesťsto výškových metrov strmým chodníkom s dvadsať kilovými batohmi na chrbte, s prázdnym žalúdkom, ale s neuveriteľne nádherným pocitom. Šťastie.

Tak ako v jachtingu považujem satelitnú navigáciu za nutnosť, aj tu ma vlastná skúsenosť naučila, že tie moderné výdobytky sú na niečo dobré. Doma, neskôr kukajúc na mapu Yosemitského údolia som nemohol uveriť, ako sme mohli zablúdiť. Stačil k tomu zasnežený svah, únava, hlad, blížiaci sa západ slnka a nie jeden z nás, ale všetci traja sme stratili orientáciu. No… okrem poučenia sa z vlastnej chyby sme boli Oleg, Stenly a ja predsa len o niečo bohatší. O nádherný príbeh. A pravdivý.