Je nedeľa, 2. Jún 2019. Kým neprší, boli sme na brehu vyprať prádlo. Ja som sa vrátil na loď, Ralf vyrazil na pivo a vráti sa s vypratým a vysušeným prádlom. Vonku sa spúšťa orchester vetra a dažďa, zatiaľ chýbajú iba tie bubny.

Dierku vo výfuku sme zalepili, teraz to schne a večer to oblepíme páskou. S Ralfom si rozprávame príhody ľudí, ktorých poznáme. Niektoré z nich sú naozaj inšpirujúce a rád by som sa o ne podelil.

Siegfried: So Sigym, ako ho všetci volajú som sa zoznámil počas plavby okolo sveta. Bol členom posádky plachetnice „Dingi“ plávajúcej pod nemeckou vlajkou. Jeho príbeh sa začal, keď mal šesť rokov. Narodil sa vo východnom Berlíne, vychovávaný rozvedenou matkou. Ako mi Sigi vravel, jeho mama hlboko nesúhlasila s komunistickým, pro sovietskym režimom. Rozhodla sa so synom utiecť do západného Nemecka.

Samozrejme, to nebolo len tak ľahko realizovateľné. Jeho mama vymyslela diabolský, riskantný plán. Metro vo východnom Berlíne prechádzalo aj popod jeho západnú časť. Vlaková súprava tam nezastavovala, ale pre bezpečnostné dôvody tam spomalila. Vagóny sa v tom čase nezamykali. To bol ten správny okamžik. Nič netušiaci Sigi s mamou nastúpil do metra na cestu ku svojím známym. Mama mu nič nepovedala, obávala sa, že dieťa by mohlo niečo povedať hliadke, ktorá kontrolovala a spovedala ľudí v metre. O to väčší šok to musel byť pre šesť ročného chlapca, keď jeho vlastná mama zrazu otvorila dvere a vyhodila ho z vlaku. Hneď na to skočila aj ona. Okrem škrabancov, modrín a šoku sa nikomu nič nestalo a Sigy vyrastal v západnom Nemecku. Je ženatý, má dve deti a jeho láskou je voda. Miluje pohyb na „doske“ na tej správnej vlne. Ako beží čas, pričuchol k jachtingu a oboplával svet.

Umberto: Toho španiela som stretol iba raz v živote, ale jeho príbeh mi vyrazil dych. Bolo to v roku 2009 v mestečku Rocella Ionica, na juhu talianska, v Kalábrii. Plavil som sa po prvý raz do Atlantiku, pár dní predtým môj sťažeň zasiahol blesk, zhoreli mi prístroje. To je iný príbeh, ktorý som vyrozprával v knihe „Oboplával som svet“. Proste to všetko, čo som mal za sebou a to neznáme, čo ma čakalo by som zhrnul je jednej vety. Mal som plné gate.

Umberto nemal vtedy ani tridsať päť rokov. Vracal sa z plavby okolo sveta. Plával cez Atlantik, Panamu, Polynéziu, Toresovu úžinu, Indonéziu a cez Suez sa dostal do Stredozemného mora. Peniazmi príliš nevoňal, vravel, že na plavbu, ktorá trvala jedenásť rokov si zarábal počas nej. Dva roky strávil v Paname ako podávač lán v Panamskom kanáli. Loď mu darovala jedna marina v Španielsku. Bola železná, merala osem a pol metra. Rok si ju dával dokopy, aby si mohol splniť svoj chlapčenský cieľ.

Pýtal som sa ho na búrky. Povedal, že loď je výborná, ale raz sa dostal do takej smršte, že si myslel, že je koniec. Priviazal sa v kokpite, aby išiel dole s loďou, ak by k tomu prišlo. „Potom sa ukľudnilo, vyšlo slnko a všetko bolo krásne“. Na tie slová nikdy nezabudnem. To bolo čosi pre môj scvrknutý zadok. Umbertova loď nemala radar. Miesto toho tam bol havo, ktorý je vraj spoľahlivejší, ako radar. Keď začal štekať, niečo bolo nablízku. Jeho kokpit bol chráneným originálnym bimini s bambusovou konštrukciou.

Na plavbu domov mu ostávalo dvesto Eur. Ale ako vravel, má plnú nádrž a plachty. Domov sa určite dostane. Potom sa usadí, ožení a už nikdy nikam nepôjde. Chcel by som toho chlapíka ešte raz stretnúť. Dokázal ma inšpirovať.

Zuzka: Pre neobyčajný príbeh niekedy netreba chodiť do zahraničia. Krátko po plavbe som dostal mail od Zuzky. Chcela by tiež byť v posádke Civetty 2. No… Plavbu som nedávno ukončil a veľké plány som v blízkej budúcnosti nemal. Bol som ale zvedavý na osobu s ambíciami, ktorú som nepoznal. Z mailu bolo cítiť odhodlanie vyraziť do sveta pod plachtami. Navrhol som stretnutie, viem aspoň poradiť.

Zo Zuzky sa vykľula milá pani. Po chvíli sondovania som usúdil, že o jachtingu vie iba to, že existuje. Poradil som jej jachtársku webovú lokalitu „noonsite.com“. Okrem iných zaújmavých informácií od jachtárov z celého sveta sú tam aj inzeráty. Loď hľadá posádku, posádka hľadá loď, kúpim, predám atakďalej. S myšlienkou, že ju už nestretnem, sme sa so Zuzkou rozišli.

O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď mi asi o mesiac napísala, že ide na Kanárske ostrovy, kde sa pridá na loď, ku Gerardovi, francúzskemu jachtárovi, ktorý sa pripravoval preplávať Atlantický oceán. Kontaktovala ho na stránke, ktorú som jej odporučil. A to neovládala jazyk, iba trošičku po anglicky.

Zuzka vyrazila do sveta. Asi mesiac som o nej nepočul a potom prišli za sebou dva maily. V prvom ospevovala jachtársku komunitu a romantický život v Las Palmas na Gran Canaria. V druhom, o pár dní neskôr už písala z iného miesta. Prichýlil ju brazílsky pár na svoju loď po tom, čo opustila teplo domova Gerarda. Ten totiž spolunažívanie na palube videl o máličko viac široko spektrálnejšie ako Zuzka. Nevzdala sa. Chodila po marine a hľadala loď, ktorá by ju vzala do posádky cez Atlantik. Poradil som jej, aby si vytlačila svoj profil v angličtine s fotkou a dôležité je, aby napísala, že plavbu si chce zaplatiť.

Zuzka to za cenu obrovských útrap dokázala. Vzal ju so sebou jeden pár, ktorému sa hodilo trochu peňazí. Ale ako mi vravela, v živote nebola tak hladná. Mladí ľudia šetrili kde sa dalo a najlepšie sa šetrí na cudzom. Jesť jej dávali minimálne a kým prišli za tri týždne na Barbados v Karibiku, schudla niekoľko kíl. Je smutné, že aj takíto ľudia, ktorí dokážu odoprieť základnú ľudskú potrebu sa nájdu medzi jachtármi.

Zuzkinu identitu nezverejňujem, pokiaľ mi nedá na to súhlas. Ale obdivujem jej húževnatosť, odhodlanosť a pevnú vôľu. A schopnosť hladovať keď aj tak nič iné neostáva…

Včera bolo krásne, pre nás skoré jarné počasie s čerstvým vetrom. Ráno som si zabehal, potom si pre môj demonštratívny recept na môj chlebík prišiel Miro Račan.

Prišiel sám, jeho priateľka ešte spala. Po chvíli mu zvonil telefón až ku mne sa dostalo rýchla španielčina, z ktorej som usúdil, že pečenie chleba ide teraz Miro na svoju loď vymeniť za hubovú polievku.

Poobede som si dal takmer päťdesiat kilometrový okruh na bicykli. Dalo mi to zabrať, celý čas to bolo do kopca a z kopca. Ale úžasné, stálo to za to.

Dnes teda ešte odpočívame a zajtra by sme asi mohli odísť.