Rozlúčka s Indickým oceánom oceánom

      Keď sme 4. decembra míňali po pravoboku Cape Agulhas, prešli sme pomyselnú hranicu medzi Indickým a južným Atlantickým oceánom. Cítil som obrovskú radosť. Aj keď sme ešte neboli uviazaní na móle v Kapskom Meste a ostražitosť bola stále namieste, ten pocit som nevedel potlačiť. Možno sa zdá byť zvláštne, že sa to spustilo práve prekročením symbolickej línie na elektronickej mape nášho GPS.  Symbolika  hrá veľkú úlohu počas celej plavby. Znamená to ďalší významný stupienok na mojej ceste zo Stredozemného do Stredozemného mora.

      Preplávali sme Indický oceán, medzi oceánmi najnebezpečnejší.  Prešli sme vzdialenosť sedemtisícsedemsto míľ od Torresovej úžiny po Mys dobrej nádeje. Kým na začiatku sme zažili ľahké, pohodlné  vetry, s narastajúcimi míľami sme si poriadne zaplávali. Záverečná skúška pod Madagaskarom a taktická plavba okolo Južnej Afriky pre mňa znamenala najväčšiu skúsenosť v mojej jachtárskej kariére. Zhrnuté v jednej vete, v týchto vodách sme vždy na nesprávnom mieste, no vyhli sme sa tomu, aby sme tam boli v nesprávny čas.

      Na Indický oceán nebudem mať zlé spomienky. Civetta II sa držala fantasticky. Jej stabilita a správanie sa v tvrdých podmienkach mi pridávali na pokoji a pocite bezpečia. To, že sme nezápasili s oceánom vo víchriciach, len sa pasívne viezli s vetrom a vlnami, nám zrejme ušetrilo množstvo nepríjemností a možno aj nejaký ten úraz. Prestávky počas plavby v Darwine, na Bali, na Kokosových ostrovoch, Mauríciu a Réunione, boli každá čímsi odlišná, a predsa ich spájal spoločný menovateľ: nádhera. Preplávali sme Stredozemné more, Atlantický, Tichý a Indický oceán. To je čosi, čo zostane navždy v mojich spomienkach. 

      Po necelých dvoch dňoch plavby sme sa 5. decembra o treťej hodine ráno uviazali na móle Watterfront marina v Kapskom Meste.  Príchod bol trochu zmätočný, po pokojnej plavbe s prívetivým vetríkom zo zadoboku, pred vstupom do prístavu poriadne zafúkalo z okolitých kopcov. S vetrom tridsaťpäť uzlov z ľavoboku sme si to hnali po rovnej vode. Neboli sme ďaleko od brehu, vlny nemali kde nabrať na veľkosti. Keď k tomu pripočítam sychravé počasie a svetlá mesta, ktoré nás oslepovali pri hľadaní navigačných svetiel dosiaľ nepoznaného prístavu, bol to takmer adrenalínový stres. S Marcom a Jackom na bokoch lode sme s pomocou GPS trafili k vstupnému majáku prístavu. Tým sa to nekončilo, museli sme prejsť cez tri kanály do mariny, pričom druhé dva boli prehradené zdvíhacím mostom. Našťastie na nás čakal Brian, ktorý upovedomil správcu mostov o našom príchode, a ten ich včas zdvihol. Čím sme boli hlbšie v prístave, tým viac sa vietor utišoval a orientácia zjednodušovala. Po priviazaní sa na mólo a zvítaní sa, sme na zvyšok noci zaľahli. Najviac zo všetkého sme sa potrebovali poriadne vyspať. Zobudili sme sa do neskorého, teplého, slnečného rána. Nad nami sa týčila Stolová hora (Table Mountain), ktorú tak pomenoval Bartolomeo Diaz, pretože jej vrchol mu pripomínal prestretý stôl. Vedľa nás na móle sa slní morský lev. Po prihlásení sa ideme pozrieť okolie mariny Waterfront, kde je obchodné centrum a život tu vrie. Mňa zaujala tržnica pri druhom zdvíhacom moste.  Objavil som stánok s nemeckými výrobkami, majú tam fantastické pikantné domáce klobásy. Na večeru si ich urobíme na kyslej kapuste, cibuľke, cesnaku a slanine so zemiakmi. V rúre, poriadne ochutené štipľavou červenou paprikou a korením. Je aj iný dôvod na oslavu. Kapské Mesto je na 18°52´východnej zemepisnej dĺžky. Capo di Otranto, najvýchodnejší bod Talianska, okolo ktorého sme plávali 5. októbra 2013, leží na 18°29´ východnej dĺžky.  Civetta II na svojej ceste prešla 360 poludníkov, všetkými časovými pásmami

Radosť, spokojnosť, obava

      Sme na móle v marine Waterfront. Fantázia. Na jednej strane radosť a spokojnosť, na druhej strane obava. Podarí sa mi včas a dobre vyriešiť technické problémy Civetty II? Koľko to potrvá a koľko to bude stáť? Neskomplikuje mi to odchod domov, ktorého sa už neviem dočkať?  Keď spočítam naplávané míle od času, keď bola loď položená v marci 2011 na vodu v Slovinsku, je to vyše tridsaťdeväťtisíc námorných míľ. Mal by som byť rád, že problémov nie je viac.

      Na recepcii v marine som si našiel balík od Miša Navrátila z Avaryachtu. Hurá, mám nový kábel so senzorom na windmeter. Už len ho natiahnuť v sťažni. Mám aj nový štartér. Starý nechám repasovať a nový dám do prevádzky. Opravený záves variča drží, zbytočne som ho nenechával kolísať sa v osi. Pokiaľ sa nevarí, aretujem ho. Tepelné čidlo v rúre naďalej nefunguje, ale môj dômyselný systém, aby sa nevypol prívod plynu pri pečení, funguje. Stačí na to kolík a drevená trieska. Radšej moje núdzové riešenie nebudem detailne popisovať, asi by to priviedlo odborníkov na plynové spotrebiče do zúfalstva. O pár rokov tomu nebudem veriť asi ani ja. Podstatné je, že to ide. Imitácia malého pňa na búrkovú kosatku v podobe upravenej inoxovej trúbky, zakúpenej na Mauríciu, je spoľahlivejšia ako originál. Mám pocit, že v tomto prípade nič lepšie nevymyslím. Čo mi robí starosti, je kormidlo. Kormidlové koleso má vôľu desať centimetrov. Škrípanie sa zintenzívnilo a zvnútra počuť praskanie. Ložiská zrejme potrebujú vymeniť. Budem to riešiť spoločne s antifoulingom, ktorý je tiež v dezolátnom stave. Naposledy som trup pod čiarou ponoru čistil pred viac ako dvoma mesiacmi na Kokosových ostrovoch.

      Máme pred sebou víkend, dva dni voľna, kým nás v pondelok, 8. decembra, nevytiahnu z vody. Dva ranné víkendové behy som si konečne užíval v príjemnom prostredí. V sobotu som sa bicykloval k lanovke na Stolovú horu, bolo to poriadne stúpanie. V nedeľu sme sa vyviezli na jej vrchol a kochali sa výhľadmi. Vstup do prístavu z vtáčej perspektívy sa zdal jednoduchý a logický. Bolo až nepochopiteľné, že sme tam mali problém s orientáciou. Na Stolovú horu sa dá vyjsť aj peši. Zaujala ma ponuka z letáku vyliezť si tam. To by bola paráda, znovu si po čase obuť lezečky. No… najprv povinnosti, potom zábava.

      S Jackom sme boli v národnom múzeu, je tu výstava lega a chystáme sa do akvária. Na  nábreží bazéna mariny sa žije naplno, pred nákupným centrom je niekoľko hudobných skupín, v miestnom amfiteátri sa každú hodinu menia predstavenia. Vo veľkej záhradnej nemeckej reštaurácii som si dal pečené koleno s nealko pivom. Zmes domácej a zahraničnej hudby nám pritom na pódiu hrala päťčlenná kapela tak dobre, že sa nám nechcelo odísť a kúpil som si CD.

      V supermarkete nákupného centra sme si vybrali kopu dobrôt. Jednou z nich bol vynikajúci, chrumkavý, čerstvý chlieb. Zarazilo ma, keď som videl Jacka, ako dáva do košíka pravý, americký, balený, krájaný, toastový chlieb. Kvôli jeho pružnosti na dotyk ho volám špongia,  má asi dlhšiu trvanlivosť. Chlieb tohto druhu som ešte nikdy nevidel splesnivieť. Ako dobre, že ma Natália naučila piecť, obrad prípravy a pečenia chleba  považujem za akýsi zázrak…

Za všetko vlastne môže droždie v instantnom stave. Keď polkilové balenie skladujem v suchu, vydrží kým sa neminie. Potom je to prekvapujúco jednoduché. Do kila múky pridám päť lyžičiek droždia, dve po soli a cukru, lyžicu masla, či olivového oleja a nevynechám kmín. Miešanie a prilievanie  vody si zjednoduším v domácej pekárničke, ale vykysnúť ho už nechám v pekáči, v trúbe. Nasledujúcu hodinu najprv s napätím a potom s radosťou sledujem, ako cesto naberá na objeme. Potom už iba ostáva zakúriť v trúbe a čakať, kým nám vôňa spáleného spodku chleba neoznámi, že je vymaľované. Zásadne chleba nepodlievam, tmavá spálená kôrka na spodku pecňa je asi to najlepšie, čo môže ňom byť. Pri rituáli chutnania sa zvyčajne minie polovica produktu, druhá polovica vydrží dva až tri dni. Potom sa proces opakuje. Vždy po napečení mám nesmiernu radosť, že sa mi podarilo niečo výnimočné, čosi, čo som donedávna u seba považoval za nemožné. Zvláštne, pocit z jedenia vlastného chleba by som vedel prirovnať k pocitu z vypočítania našej polohy na oceáne meraním sextantom a s astrotabuľkami. Pocit šťastia.

      Čo sa týka prípravy jedál a nakupovania, je s Jackom a Brianom riadna zábava. Brian má na lodi pomerne veľkú mrazničku, v ktorej má mrazené kuratá, bifteky a hranolky. V chladničke dostatok vajec a slaniny. Chlieb nekupujú iný, než ten, ktorý som opísal, s dobou trvanlivosti nekonečno. K tomu maslo, samozrejme rastlinné a nízkotučné, kečup, a je to. Kuratá pečené na grile, v prístave robia barbecue, hranolky s kečupom. Aby som bol spravodlivý, majú aj fazuľové konzervy, cestoviny, paradajkové pretlaky a mäso v konzerve. To je tak asi všetko. Na mori im to stačí, chytia aj nejakého tuniaka. V prístave chodia väčšinou jesť do reštaurácií. Keď som im navaril segedínsky guláš či fazuľovú alebo zeleninovú polievku a ponúkol ich čerstvým chlebom, krútili hlavou a pochvaľovali si delikatesu. Ale oni povedia na všetko delikatesa. Neviem, či zo slušnosti, alebo ich tráviaci systém je stroj na recykláciu. Kuchárskou odborníčkou Američanov je ich tretia členka posádky, Ginny. K jej kulinárskemu umeniu som zatiaľ neprivoňal, ale postrehol som, že keď sa ponúka Brianovi a Joelovi niečo navariť, idú všetci radšej do reštaurácie. K Ginny sa ešte vrátim, je to naozaj perla.

      Keď som už pri tých Američanoch, Jack je skvelý príklad amerického spôsobu stravovania. Jeho zručnosť pri krájaní cibule alebo cesnaku mi vyrazila dych. Keď robil americkú špecialitu čili con carne, žasol som. Do hrnca nakydal dve konzervy lančmítu, paradajkový pretlak a dve konzervy fazule. To celé v hrnci, bez oleja či vody zohrial a nakrájal do toho cibuľu. Ale pozor! Cibuľu nakrájal v takom stave, v akom ju vzal z priečinka na zeleninu. Neošúpanú, s vňaťou. Detto trochu cesnaku, navrch štipka červenej papriky, a bolo. Potajme som tam nalial trochu oleja, ale hrniec pred spálením to aj tak nezachránilo. Z prípravy a z jedenia tejto Jackovej špeciality som bol taký šokovaný, že sa mi z hrdla dostalo iba jediné slovo: delikatesa. Odvtedy som Jacka viac k vareniu nepustil. Aby som bol spravodlivý, on sa do tejto činnosti ani nehrnul. Neskôr sa mi priznal, že jeho matka varila pre potrebu, jedli, lebo jesť sa musí, nie kvôli pochúťke. Že jedlo môže aj chutiť, zistil na večeri, keď sa bol prvýkrát ukázať rodičom Audrey. Vraj bol z toho šokovaný, nevedel, že jedlo môže byť súčasťou spoločenského večera a jeho príprava predmetom večerného rozhovoru. Vlasy mi dupkom stáli, keď raz čosi miešal v teflónovej panvici vidličkou. Ajajaj! Veď teflón vymysleli Američania, vravím mu. On mi zasa nato, že keď ho vymysleli, to neznamená, že ho aj vedia používať. A tie jeho lepeňáky… Ja upečiem čerstvý chlieb, ktorý chutí s hocičím. On však uprednostní ten jeho sendvičový, ktorý si natiera arašidovým maslom a majonézou. Majonéza… Keď ma ju videl prvýkrát robiť, žasol. Žiaden veľký kumšt. Olej, vajce, ocot, cukor, soľ, horčica a mixér. Keď chcem tatársku omáčku, pridám uhorku a kúsok cibule. Prípadne feferónku, a je to pikantné. Vravím mu, že majonéza sa nerobí tak, že sa kúpi v obchode. Keď ju ochutnal, povedal, že je lepšia ako Hellmanns. Určite áno, ale moja je light.

      Alebo tá jeho káva. Priniesol si so sebou špeciálny prístroj na prípravu pravej americkej kávy. Príprava spočíva v nasypaní neurčeného množstva kávy do nádoby s mierkou, zaliatí vriacou vodou a po vyluhovaní pretlačením filtra rovnakého priemeru, ako má nádoba. Priezračný zázrak je hotový a  pohár kávy v ruke mu vydrží hodinu, niekedy aj viac, ak si pri tom pospí. Má aj špeciálny nerozbitný, umelohmotný pohár s vrchnákom na zadržiavanie tepla. Radšej si robím svoju nesku, ale Jack, na rozdiel od prípravy jedla, kávu robí ochotne a neustále ju ponúka. Nedokážem odmietnuť, iba si pýtam viac kávy. Iný kraj, iný mrav. Hlavne, že im chutí. Ja obohatím ich kuchyňu a oni moju. Partia sme skvelá a Jack je fantastický spoločník.

      Na pravé poludnie, 8. decembra, sme sa odviazali a v areáli prístavu Kapského Mesta sme prešli dve míle do Royal Cape Yacht Clubu, mariny v priemyselnej časti prístavu. Vytiahnutie a upevnenie lode v suchom doku nebol žiaden väčší problém, celé to trvalo asi hodinu. Práce na novom antifoulingu a oprave kormidla sa môžu začať. Ako sa pozerám na spodok trupu, bol najvyšší čas. Loď je zospodu zarastená tvrdými kôrovcami a riasami. Pri plavbe nás to muselo dosť brzdiť. Bronzový skladací propeler je v poriadku, ale zinková anóda potrebuje opäť vymeniť.

      Očakávam, že Civetta II sa na suchu zdrží týždeň. Brian vybavil cenovo prijateľný hotel, a tak s Jackom a Marcom spíme v posteliach.