Svet 2014 – Tahiti

Spoločenské ostrovy

Ostrovy vo Francúzskej Polynézii pomenoval James Cook Spoločenské ostrovy na počesť Britskej kráľovskej spoločnosti, ktorá financovala objaviteľskú výpravu. Patrí sem štrnásť ostrovov, my sme navštívili štyri: Tahiti, Moorea, Raiateia a Bora Bora.

Tahiti

Ráno, 22. apríla 2014, stojíme pred vstupom do prístavu Papete, hlavného mesta Tahiti. Plavba z Rangiroy bola pokojná, boli sme celý čas na genakri. Minuli sme ochrannú hrádzu a po zahlásení sa kontrole prístavu sme poza koralovú bariéru plávali tri míle na juh. Tam sme sa uviazali na bójke pred modernou marinou Taina.

Ešte pohľad na stroskotanú plachetnicu pri opúšťaní Rangiroy…

A za dva dni sa nám ukázal slávny ostrov Tahiti.

Deň predtým Marco oslávil päťdesiatku. Upiekli sme mu koláč, a keďže sme nemali sviečku, na vrch sme mu dali tú motorovú. Marco ju poctivo sfúkol.

Čas na oslavu nastal až dnes, keď sme bezpečne uviazaní na bójke. Najprv to bola sladká teplá sprcha, ktorú sme od Panamy nemali. Nasledovalo pranie v práčke, za ktorú sa platí poplatok marine. Bolo už načase. Aj keď si perieme sami, predsa len dôkladné pranie raz za čas nášmu odevu len prospeje. Desať minút chôdze od mariny je Carrefour. Ako inak, medzi regálmi chodíme hladní a košík je raz-dva plný. Večera na počesť prijatia Marca do klubu päťdesiatnikov sa vydarila hlavne zásluhou pečených kuracich stehien s ryžou a zemiakmi.

Okružnú cestu autobusom okolo ostrova sme si naplánovali na 25. apríla. Hromada áut, zápchy, plné cesty a semafory, obchodné aleje a každých desať kilometrov nákupné centrum. Mal som pocit, že nie sme na ostrove, s ktorým je spojená bohatá námorná história, ale niekde v centre Francúzska. Svetlým bodom bol pohľad na zátoku, kde v roku 1769 prvýkrát zakotvil kapitán James Cook na lodi Endeavour.

Mal výbornú schopnosť mapovať pobrežie, ktorá bola rozhodujúcim kritériom, keď britská admiralita vyberala veliteľa výpravy. James Cook trikrát oboplával svet a zmapoval všetky oblasti, ktoré navštívil. Vďaka jeho dokonalým schopnostiam sa jeho mapy používali ešte koncom minulého storočia. Študoval domorodé obyvateľstvo, poznával jeho zvyky a nadväzoval kontakty. Jeho tretia plavba okolo sveta sa mu stala osudnou, na Havajských ostrovoch ho zabili domorodci.

Tahiti preslávil aj niekoľkokrát sfilmovaný príbeh poručíka britského námorného loďstva Christiana Fletchera. Loď Bounty v roku 1787 vyplávala z Anglicka na svoju prvú a zároveň aj poslednú plavbu pod velením kapitána Williama Bligha. Účelom plavby bolo doniesť z Tahiti plody chlebovníka, aby ho mohli pestovať aj v britských kolóniách. Morálka posádky počas niekoľkomesačného kotvenia značne upadla, kým bolo možné chlebovník presadiť do kochlíkov a naložiť na loď. V snahe obnoviť upadnutú morálku, kapitán Bligh po vyplávaní nastolil tvrdý režim spojený s trestaním. Dávkovanie vody, ktorá sa šetrila pre chlebovník a smäd s tým spojený, spolu s neľudským zaobchádzaním, viedli k vzbure. Veliteľ vzbúrencov bol prvý dôstojník, poručík Christian Fletcher. Williama Bligha a osemnásť členov jemu vernej posádky naložili do sedem a pol metrového člna a ponechali oceánu. Dokázali preplávať takmer 4 000 míľ až do Timoru a podať správu o vzbure.

Tu je čosi z osudu vzbúrencov, čo som si prečítal na Wikipedii:

Po vyhnaní kapitána s častou posádky z Bounty sa Fletcher pokúsil vybudovať kolóniu na ostrove Tubuai, ale tam ich napádal domorodý kanibalský kmeň, tak sa rozhodli vrátiť na Tahiti. Tam sa oženil 16. júna 1789 s dcérou jedného z náčelníkov nazývanou Maimiti. Niekoľko vzbúrencov zostalo na Tahiti a deviati vzbúrenci, šiesti tahitskí muži, a jedenásť tahitských žien sa dohodlo na tom, že vyplávajú hľadať nejaký ďalší ostrov kde by sa dalo žiť. Nakoniec zakotvili pri ostrove Pitcairn, vybrali z lode všetko, co sa dalo použiť, vzbúrenec Matthew Quintal založil na nej požiar. Tento nevyrovnaný vzbúrenec sa stal pre ostatných osudným aj preto, že sa neskôr snažil tahitských mužov zotročiť a bol hlavnou príčinou úmrtia väčšiny mužov, a spôsobil na Pitcairne vzburu. Vzbúrenec Edo Young, využil každú situáciu a stal sa faktický vládca Pitcairnu, s pomocou Johna Adamsa. Christian často zostával utiahnutý vo svojej jaskyni. Situácia sa zhoršovala rastúcim nepriateľstvom medzi námorníkmi a tahitskými mužmi.

Niektorí z belochov zdielali traja jednu ženu medzi sebou. Napätie dosiahol kritický bod v roku 1793 keď prišla náhodná smrť manželky vzbúrenca Johna Viliama. Viliam požadoval náhradu a dostal jednu z tahitských žien. To zapríčinilo žiarlivé iskrenie a následne masaker známy na ostrove ako “Deň masakry”. Zavčas ráno 20. septembra 1793, Tahiťania, vyzbrojení s ukradnutými mušketami a kyjakmi, začali zabíjať vzbúrencov v ich domovoch. Piati muži z Bounty boli zabití.

Americká lod Topaz, ktorá lovila tulene objavila Pitcairn v roku 1808 a našla tam len jediného žijúceho vzbúrenca Johna Adamsa, ktorý pred vzburou používal pseudonym Alexander Smith a deväť tahitských žien, ktoré už mali deti, ktoré zostali po zahynutých vzbúrencoch. John Adams a Maimiti tvrdili, že Christian na Pitcairne zahynul počas konfliktu medzi tahitským mužom a námorníkmi.

Podla svedectva jednej ženy z ostrova menom Jenny, ktorá opustila ostrov v roku 1817 bol Christian zastrelený počas práce na rybníku vedľa domu, kde bola jeho tehotná manželka. Taktiež boli zabití aj ďalší štyria námorníci-vzbúrenci a šesť tahitských mužov. Jeden zo štyroch námorníkov čo prežil padol z útesu, bol pod vplyvom drog, tak zomrel. Aj vzbúrenec Quintal bol neskôr zabitý zvyšnými dvoma námorníkmi po tom čo ich napadol.

John Adams dal protichodné informácie o Christianovej smrti návštevníkom, čo postupne navštevovali Pitcairn. Tvrdil, že Christian zomrel prirodzenou smrťou, že spáchal samovraždu, zošalel, bol zavraždený.

Priezvisko Christian prežilo Fletchera, aj jeho manželku Maimiti, taktiež aj ich syna menom “Thursday October Christian” (narodeného v roku 1790), dcéru menom Mary Ann Christian (nar. 1793). Povesť trvajúca viac ako dvesto rokov, že bol Fletcher Christian zavraždený, môže byť falošná. Mnoho úvah bolo aj v súvislosti s Fletcherovým návratom do Británie. Skôr sú však inšpirované len románom The Rime of the Ancient Mariner, ktorý napísal Samuel Taylor Coleridge (* 1772 – † 1834). Jeden z pozostalých z lode Bounty Peter Heywood prisahal, že videl chlapa, ktorý sa celkom podobal na Fletchera Christiana. Bolo to vraj v Plymouthe na ulici v roku 1808. Tak zapríčinil vznik legendy, že sa Christian nepozorovane vrátil do Anglicka. Rozporuplné tvrdenia Johna Adamsa túto legendu len umocnili.

Vzbúrenci si pri vylodení z Bounty nechali malú bárku, ak by ju potrebovali na rybolov, alebo na rýchly únik z ostrova. Keď britskí námorníci navštívili ostrov Pitcairn v roku 1814 spozorovali, že nikde nevidia bárku. Tajomný Adams však vysvetlil jej zmiznutie a odmietol ukázať návštevníkom Christianov hrob. Neexistuje kresba ani portrét, ktorý by verne vykresľoval Fletcherovu skutočnú podobu. Kapitán Bligh ho popísal ako 175 cm vysokého, počerného s tmavohnedými vlasmi, urastený, na ľavej strane hrudníka potetovaný, aj na chrbáte, krížoch a zadku. Jeho kolená trochu vyčnievali (nohy mal do oblúka).

Dnes je mnoho jeho potomkov žijúcich na Pitcairne, na Norfolku, ako aj mnoho potomkov ktorí sa odsťahovali do Austrálie a na Nový Zéland. Fletcherovi Christianovi a Maimiti sa narodil v roku 1793 mladší syn, ktorého pomenovali po Fletcherovom otcovi Karol.

Skutočne silný príbeh. V tých časoch bolo v Britskom Admirálnom loďstve nemysliteľné slovo vzbura. Trestom bola šibenica, alebo doživotný útek. A britské lode z času na čas doplávali všade.

Pamätník Christiana Fletchera a jeho ženy Maimiti, dcéry jedného z náčelníkov Tahiti

Ešte sme videli vodopád v neďalekom pralese a miestne pohrebisko.

Zaújmavá bola návšteva múzea, kde medzi iným boli modely sopečných ostrovov v Polynézii. Mohli sme vidieť, ako sa postupne ostrovy od svojho vzniku postupne, milióny rokov prepadávali do oceána. Prvý model by som priradil ku Markézam, druhý a tretí ku Tahiti, Bora Bora, Raiatea…